Áno, áno viem. Keď ste si prečítali názov nasledujúceho textu, hneď Vám preblesli hlavou Vaše skúsenosti z tohto oddelenia. Keď som počas tehotenstva počúvala rôzne scenáre Vašich skúseností, zhruba som vedela, čo ma čaká, ale keď si to človek zažije na vlastnej koži, je to úplne iné.

No nič. Pokračujme kde sme skončili.

Po tom, čo ma glukóza trošku prebrala k životu, som sa musela sama presunúť na ďalší vozíček, na ktorom ma mali odviezť na šestonedelie. Keď ma sestra poprosila, aby som sa sama presunula na vozík, ktorý bol ešte vyššie ako posteľ na ktorej som ležala, skoro som onemela od šoku, čo odo mňa žiada. Neviem síce ako, ale z posledných síl som sa tam nejako pregúľala. Ale chápete? Človek im tam skoro umrie a ešte sa má sám zdvíhať. Nuž fajn, ideme ďalej.

Keď ma presunuli na izbu, opäť ma požiadali, aby som sa sama presunula na pripravenú posteľ. V tom momente som minula asi všetku energiu, ktorú mi dala glukóza pred pár minútami. V tom momente som to neriešila, veď už som to raz zvládla, tak to zvládnem aj druhýkrát, no hneď po presune som ľutovala svoje rozhodnutie. Chcela som len spať a spať. Po chvíli za mnou dobehol doktor, ktorý ma neplánovane odrodil, či som ok a ako sa cítim. Informoval ma, že som sa z vnútra potrhala, takže sa budem pravdepodobne dlhšie hojiť. V tej chvíli mi to bolo jedno.

Sestričky mi povedali, že ma nechajú do večera poležať a že potom už budeme vstávať. Ja, že ok, veď normálne ženy po troch hodinách dokážu vstať. Lenže ja som nemala normálny pôrod o čom som v tej dobe ešte nevedela.

Pred výmenou zmien prišli dve sestričky, že ideme vstávať. Boli na mňa naozaj milé a upozornili ma, že ak by sa mi točila hlava alebo čokoľvek iné, mám si hneď ľahnúť. Najprv som si veľmi pomaly išla sadnúť. Bolesť bola dole nenormálna, ale ešte som to zvládala. Po chvíli, že ideme vstávať. No a vtedy som pochopila, čo to je vnútorná ruptúra. Keď som sa postavila od bolesti ma skoro vystrelo, pred očami tma, v ušiach hukot a už som bola na posteli.

„No nič, skúsite to opäť zajtra.“ No veď ako inak, hovorím si. Raz sa musím postaviť.

Hneď druhý deň ráno prišli nové sestričky: „No pani, ideme vstávať, veď Vy ste nerodili cisárskym ale prirodzene, už ste mali dávno chodiť.“ Snažila som sa vysvetliť že odpadávam, a že mám obrovské bolesti, no nič, ideme vstávať. Opäť som si sadla a snažila sa postaviť. Neurobila som ani krok a už som odpadávala. Rýchlo som si sadla sama na posteľ, lebo tieto sestričky milé veru neboli.

„A čo myslíte že dokedy budete ležať? Aj ženy po cisárskom na druhý deň vstávajú. Musíte sa starať o dieťa.“ Myslela som že jej vykrútim krk. Hádam si myslí, že to sama neviem? Že sa nechcem starať o svoje dieťa, ktoré mi mimochodom nosili len na dojčenie a hneď mi ho brali? Samozrejme v mojom stave by som sa o ňu ani nedokázala sama postarať. Na posteli som ležala takmer vždy na chrbte a keď som sa potrebovala otočiť tak len s pomocou ramena, ktoré bolo nad posteľou a pomocou rúk.

Na rannú vizitu prišiel mladý lekár, ktorý nevyzeral nadšene. Najprv obehol mamičky vedľa mňa a až tak prišiel za mnou:

„Pani Vargová, nemám dobré správy. Stratili ste veľa krvi, hodnoty hemoglobínu sú príliš nízke.“

„Čo to pre mňa znamená?“

„Ak budete súhlasiť, dali by sme Vám transfúziu krvi, inak sa tak skoro nepostavíte.“

Samozrejme, že som súhlasila. Potrebovala som byť čím skôr fit. Keď som videla iné mamičky, ktoré som predtým videla a počula na pôrodnej sále, ako si v pohode „tancujú“ po chodbe, ticho som závidela. Až neskôr som ale bola rozhorčená, keď mi došlo, ako sa ku mne správali sestry, bez ohľadu na to, aby poznali môj reálny zdravotný stav. Snažila som upokojiť aspoň samú seba, že to nie je v tom, že som „lenivá“, ale že aj keby som ako chcela, tak to nepôjde bez krvi.

Pár hodín na to bola už krv na oddelení a tu sa chcem naozaj poďakovať. Dvom starším sestričkám, ktoré netuším ako sa volajú, ale pri celej ceremónii podávania krvi sa mi snažili urobiť dobrú náladu a upokojovať ma. Jedna z nich mi zohrievala transfúziu po prevoze na svojej hrudi, aby mi ju mohli čím skôr dať. Po zavedení do kanyly stáli nadomnou a celý čas srandovali. Neskôr ma začali volať „naša upírka“. Boli naozaj podarené, ľudské, milé, proste také, aké sestry majú byť.

Úprimne som sa tešila na to, ako sa večer po transfúzii konečne postavím. Opäť prišli sestry a šli sme na to. No zase neúspešne. Tu už som začínala mať pocit, že niečo nie je ok. Veď sľubovali, že už to pôjde….. Ešte večer prišiel doktor a vraví:

„Musíme dať ešte jednu transfúziu, hodnoty sú stále nízke.“

Fúúúúúúúha, hovorím si. Tak to som musela echt krvi stratiť, keď ani pol litra ma nevzpružilo. Hneď ráno na ďalší deň mi stiekla transfúzia číslo 2. A konečne som pocítila, že sa cítim trošku inak, trošku lepšie. Dve hodinky po stečení prišli opäť sestry a ja som sa konečne postavila. Teraz predo mnou stála bojová úloha. Presunúť sa do sprchy. A kde boli sprchy? No predsa na konci chodby. Veeeeľmi pomaly s asi dvoma zastávkami a za doprovodu sestier, som sa konečne dostala do sprchy. Bolesti boli nenormálne, ale cítila som sa víťazoslávne nakoľko som už neodpadávala. Transfúzie zabrali.

Bolesti boli síce strašidelné, ale konečne som mala pocit že sa niekam posúvame, že sa to zlepšuje, že mi konečne dajú Kláru na rooming, aj keď som sa toho veľmi bála.

No keď som prestala riešiť seba, začali problémy s Klárou. V priebehu tých troch dní jej veľmi stúpla žltačka a nosili mi ju na dojčenie raz za 5-6 hodín. Prišlo mi to zvláštne, ale upokojovala ma myšlienka že je novorodeniatko, že má ešte zásoby z bruška, že keby sa zobudila tak by mi ju určite priniesli. Ešte v deň pôrodu som totiž informovala službukonajúcu detskú sestru, že si neprajem, aby ju čímkoľvek dokrmovali, že aj napriek môjmu stavu mi ju môžu kedykoľvek priniesť a ja nadojčím. Dnes verím, že nedokrmovali, nakoľko Klárka aj dnes veľmi výdatne pije a potom veľmi pekne dlho spí.

Čo sa ale začalo diať je, že keď mi ju konečne dali na rooming a Klára bola pri mne, začala sa aj častejšie budiť a papať. A začalo grckanie. Takmer po každom nadojčení sa mi pogrckala. Niektoré sestry boli z toho nepokojné (asi že museli prezliekať) a zakazovali mi ju po grckaní dodojčiť. Logika ale dá, že keď sa dieťa vygrcia, nevygrcia len nadbytok, ale omnoho viac a ostáva hladné. O tom že si sestričky navzájom oponovali ani nemusím hovoriť. Keď sa mi na štvrtý deň naliali prsia tak, že z nich boli úplne tvrdé kamene jedna kázala odsávať, druhá ani náhodou, nech sa mi tvorí toľko mlieka koľko dieťa vypije. Jasné, že som odsávala, veď to nenormálne bolelo a moje dieťa veľmi málo jedlo v pomere k tomu čo sa mi vytvorilo.

Na piaty deň som verila, že pôjdeme domov. Pediatrička mi priniesla dieťa po testoch a nakoľko bola žltačka stále vysoká, domov nás nepustila. Počas toho, ako na mňa hovorila som sledovala spiacu Kláru v postieľke a zrazu začala modrať. Okolo úst na tváričke. Hneď som na to upozornila lekárku, ktorá mi ju kázala nadojčiť a priniesť k nim na oddelenie. Od tej chvíle som Kláru opäť videla len na dojčenie, nakoľko ju nonstop monitorovali. Rozumiem tomu, že bolo potrebné dieťa sledovať, ale čo ma mrzí je, že napriek môjmu dožadovaniu, to nechceli urobiť tak, aby som mohla byť s ňou. Bola som zúfalá, dieťa bolo už toľké dni bezo mňa, spolu sme boli len jednu noc. Zohnala som si číslo na laktačnú poradkyňu, vysvetľovala som, čo sa deje a prišli sme na to, že to modranie môže byť zo separačnej úzkosti bábätka. Odporučila mi bábätko pri dojčení vyzliecť do plienočky a dať si ju koža na kožu a dojčiť. Hneď večer ako mi ju priniesli som ju začala vyzliekať z perinky. Sestra na mňa pozerá a hovorí:

„Nemusíte ju rozbaľovať už je prebalená.“

„Ja viem, ale chcem ju nadojčiť bez perinky.“

Sestra na mňa vyvalila oči: „Ste si istá?“

„Chcem to aspoň vyskúšať.“ Hovorím jej a ona hneď na to s nechuťou odišla. Bola som síce v strese, ale akoby intuitívne som vedela, čo mám robiť. Kláru som si pritisla na telo a v priečnej polohe ju nadojčila. Hneď ako dojedla som si napolohovala posteľ a dala si ju na hrudník. Konečne sa nezgrckala. Takto sme boli spolu asi hodinku, kým mi ju opäť nezobrali. Bola chyba to čo som urobila? No v očiach sestier určite áno, nakoľko po tomto „incidente“ mi ju nosili na dojčenie a stáli nado mnou kým nedodojčím, aby som ju náhodou nerozbalila a hneď mi ju zobrali. Je paradoxné, že na stenách na každej chodbe a v každej izbe majú vyvesené polohy dojčenia, kde je dieťatko iba v plienočke, no keď tak chcete dojčiť, hneď Vás spacifikujú. Načo je to tam, keď sa tým vôbec neriadia, keď vôbec ženy nenaučia dojčiť a ak chcú dojčiť, musia si za to zaplatiť (laktačnú poradkyňu), alebo napozerať videá a snažiť sa ich čo najviac napodobniť? No na to, aby si mohli hovoriť nemocnica „baby friendly“, no v skutočnosti sa od „sociku“ veľa v reálnych praktikách nezmenilo.

Rezignovala som a myslela len na to, nech už nás pustia domov a ja už si budem dojčiť ako chcem.

Na siedmy deň ráno ma prišla na izbu informovať pediatrička o tom, že Kláre nič nezistili a premodranie pravdepodobne nastalo z toho, že jej zabehlo mliečko. Výborná správa, takže môžeme ísť domov. O dva dni sme sa mali pre istotu ešte vrátiť na skontrolovanie stavu premodrania i žltačky.

Myslela som, že vyskočím z kože ako som sa tešila. To som ale ešte netušila, že s trampotami nie je ani náhodou koniec. Ale o tom až v ďalšej časti príbehu.

Tak čo myslíte, ako to u nás reálne vyzerá? Nehovorím, aj som to myslím jasne vyjadrila. Stretla som sa, naozaj, aj s výborným personálom, ktorý ukázal svoju odbornosť, aj ľudskosť. Nečudujem sa, že mnoho naozaj vzdelaných a dobrých ľudí odchádza do zahraničia a u nás ostávajú pracovať vyhorení ľudia, ktorý potrebujú tých 500 ečiek mesačne, čo sú väčšinou v takýchto pozíciách ešte ľudia predrevoluční (česť výnimkám, negeneralizujem). Čo vnímam ako ešte väčší problém je mnohonázorovosť. Matka, ktorá sa možno nijak špeciálne nepripravovala na pôrod a čaká odbornosť personálu, ktorý jej má poradiť a poučiť ju o správnej starostlivosti o seba i o bábätko, musí byť totálne zmetená. Kamoška, ktorá rodila pol roka predo mnou vo Francúzsku mi vravela:

„Každej žene na Slovensku by som dopriala takú starostlivosť, akej bolo dopriate nám. Všetko nám vysvetlili a poradili.“ Cítila sa isto a bezpečne a to je pre každú rodičku viac ako potrebné.

Viem že ryba smrdí od hlavy. Keby u nás fungoval systém tak, ako má a ľudia by za svoju prácu dostali poriadnu plácu, verím že by to bolo inak. Keby systémy fungovali v inštitúciách jednotne a ľudia by dostávali rovnaké informácie, tiež by to bolo inak. A tak žijeme namiesto toho v chaose, kde sa len pozrieme.

Ako sa v tom orientovať? Nuž, čo sa mne najviac ukazuje ako najlepší rozhodovací faktor, okrem informácií, je intuícia. Poznáte ten pocit, keď niečo nevyjde a Vy si poviete: „Vedela som, že to mám urobiť inak!“ Ale prečo som to inak neurobila? Zo strachu, z neistoty, nedôvery v samú seba a xy ďalších dôvodov. My ženy sme v tom obzvlášť špecialistky. To myslím pozitívne a vážne. Pán Boh nám dal dar silnej intuície. Ako to, že matka cíti že sa niečo deje s jej dieťaťom aj keď je niekde veľmi ďaleko? Máme ten dar, len je hlboko potlačený a rýchlosťou dnešnej doby ho takmer vôbec nevyužívame. Materstvom intuícia zosilnie. Cítim to sama aj počas zatiaľ veľmi krátkeho obdobia kedy som matkou. Skúsme sa preto opäť vrátiť samé k sebe, počúvať svoj vnútorný hlas, veriť mu a tak aj napriek metúcim informáciám budeme oveľa lepšie vedieť, čo a ako urobiť. Či už v materstve, alebo iných oblastiach nášho života.

Týmto sa chcem zo srdca poďakovať všetkým zdravotníkom a ľuďom ktorí pracujú v nemocniciach a ambulanciách, za Vašu obetavosť, trpezlivosť a námahu, za ktorú, verím, nemáte nielen zaplatené, ale ani pochválené. Ďakujem obzvlášť ak to robíte s láskou a úsmevom na tvári aj napriek bolesti s ktorou sa denno-denne stretávate u svojich pacientov. Bez Vás by náš svet, tak ako funguje teraz, nemohol existovať.

Úplne špeciálne ďakujem Radke a jej dvom kolegyniam, ktoré sa o mňa naozaj krásne starali a pomáhali mi neupadať na duchu, ale bojovať s úsmevom na perách. Vy ste ženy, pre ktoré je táto práca naozaj „My Mission“ – poslanie.

A Vám milí čitatelia prajem, aby ste dokázali pristupovať k zdravotníkom a personálu slušne a s rešpektom, ktorý si zaslúžia, no zároveň aby ste si dokázali stáť za svojimi právami. A to veru nie je vždy jednoduché.

Tak si držme palce.

S láskou, Nels.

P.S.: Bude ešte tretia časť? Jasné! Dojčenie je špeci téma. Nenechajte si to ujsť.