my mission, Nezaradené

Ako som pochopila že život je dar a treba ho za každú cenu chrániť

Tento príbeh bude takým zhrnutím toho, čo ste už mnohí na mojom blogu My Mission čítali, ale špeciálne ho píšem pre Fórum života a jeho čitateľov. Je to príbeh o živote. O živote mojom, mojej rodiny ale i o životoch iných, s ktorými sa pretli naše životné cesty.

Kto ma dobre pozná vie, že som sa narodila na deň detí a teda 1. júna. Keď som sa pýtala mojej maminy, ako som bola počatá a narodená, vraví že som bola proste čistá náhoda, tak ako iste i mnohí z Vás, ktorí práve čítate tento text. Okrem iného, môj ocino už trošku viac popíjal, rodičia mali rozostavaný dom a dvojročné dieťa (moju skvelú ségru Mili – týmto ťa bozkávam a pozdravujem). Na ďalšie dieťa absolútne nevhodná doba. Moji rodičia to však zobrali športovo, vždy vedeli a vraveli, že život je dar od Boha. Hoc neplánovane a v nevhodnej dobe, po prvotnom šoku, sa na ďalšie dieťa začali tešiť. Moja mamina, rovnako ako mnoho žien onej postkomunistickej doby, ktoré neriešili, že boli tehotné, a úplne tak ako predtým, pracovali v domácnosti. Dokonca moja mamina pomáhala otcovi zakladať okná v dome v 8. mesiaci tehotenstva, či dokázala vyčuchať všetky koberce v 9. mesiaci len kvôli tomu, aby bábätko prišlo do čistého. Dnes by to bolo niečo nepredstaviteľné. Zhruba rok po mojom narodení, sme sa ako rodinka presťahovali do rozostavaného a čiastočne dokončeného domu, kde sme žili do mojich 17 rokov. Pamätám si na to ako nás mamina, hoc veľakrát nechcene, naozaj učila skromnosti a pokore. Nie preto, že by to do takej miery chcela, ale preto, že si proste viac nemohla dovoliť. Každým rokom ocino viac pil a zo spoločnej kasy stále viac a viac ubúdalo. Pamätám si na chvíle, kedy moji rovesníci dostávali na sviatky, Vianoce či za vysvedčenia, obrovské dary ako bicykle, korčule alebo nintendo. Pamätám si na Vianoce, kedy sa tesne pred nimi objavila na trhu Barbie. Och, ako veľmi sme po jednej spoločne so sestrou túžili. Modlili sme sa každý deň aspoň za jednu a sľubovali sme, že sa o ňu budeme deliť. Do dnešného dňa si pamätám ten moment ako sme otvorili dvere do obývačky a pod stromčekom nebolo nič viac len dve nádherné Barbie. Starali sme sa o nich, dávali sme si na ne veľký pozor a vyhrali sme sa s nimi niekoľko ďalších rokov. Viac kusov sme nikdy nepotrebovali. Úplne dokonale nám stačili, vážili sme si ich, petože sme vedeli, že ak si ich poničíme, ďalšie si mamina nebude môcť dovoliť nám kúpiť. A čo Vaše deti dnes? Koľko kusov rôznych hračiek majú doma? A koľko u babky? A u druhej babky? Ako dlho im vydrží nadšenie z jednej hračky? Po akom intervale im kupujete novú? Zamyslime sa spoločne nad tým. 🙂

Môže sa zdať, že predchádzajúci text zdanlivo nesúvisí s tým, prečo život ochraňovať. Ale súvisí. Ako? Nuž to, akým spôsobom vychovávame a vedieme naše deti k tomu, aby si vážili neživé predmety, takým spôsobom ich pravdepodobne vedieme aj k tomu, ako si vážia iné ľudské bytosti. Práve ste sa nahnevali, pretože to nie je pravda? Myslíte si, že napriek tomu, že má Vaše dieťa neobmedzený počet vecí, hračiek, vždy dostane to na čo si ukáže, že to ho nijako neovplyvní? Nuž, sklamem Vás.

Dnešný svet nám prostredníctvom svojho dokonalého marketingu a zamerania na MAŤ, dokonale vymýva myslenie a zabúdame na to, ako ŽIŤ. Čo ukazujeme svojim príkladom našim deťom? Ako často si kupujeme veci ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, len preto, aby sme urobili dojem na ľudí, ktorých mnohokrát ani nemáme veľmi radi? Skúste sa nad tým zamyslieť. Ak by ste dostali úlohu vyhodiť zo svojho domova, života veci, ktoré vôbec nepotrebujete pre každodenný reálny život, čo by ste vo Vašich domovoch nechali? Predpokladám že ľudí ktorých milujete, niekoľko kusov obľúbeného oblečenia a veci, ktoré Vám reálne slúžia alebo prinášajú radosť. Zamyslite sa nad tým skôr, ako začnete čítať ďalší text.

Prečo toľko rôznych myšlienok? Nuž myslím si, že práve tieto myšlienky sú základom toho, ako vnímame život a ako si ho vážime. Či už ten náš, niekoho iného, alebo život, ktorý je priamo našou súčasťou v stave tehotenstva. Ak sa žena rozhodne pre predčasné ukončenie tehotenstva, rozhodne sa tak väčšinou pre tri najčastejšie dôvody:

  • Partner dieťa odmieta a tvrdí, že nemajú ako rodina dosť finančných prostriedkov na to, aby sa o dieťa dokázali postarať.
  • Slobodná/ maloletá budúca mamička si nechce „pokaziť“ život. Veď ešte bude mať v budúcnosti veľa detí a rodina ju dotlačí do takéhoto rozhodnutia.
  • Z výsledkov vyšetrení je vysoký predpoklad, že dieťa nebude úplne zdravé.

Dovoľte mi teraz predložiť Vám môj pohľad na tieto tri dôvody a na to prečo si myslím a z mojich životných skúsenosti viem, že sú neopodstatnené. Samozrejme sa v mnohých aspektoch budem obracať na vieru v môjho Veľkého Boha a jeho nekonečnú moc.

Ak by sme šli do úplnej hĺbky zistíme, že jediný dôvod na takéto nešťastné rozhodnutie je STRACH. Strach z toho, že ako budúca matka nezvládnem situáciu po narodení dieťaťa z akýchkoľvek dôvodov. Ak sa na to pozrieme z kresťanského hľadiska zistíme veľmi rýchlo, že strach nie je od Boha, ale od diabla, ktorý netúži po ničom inom ako po devastácii ľudskej duše. Umelé prerušenie tehotenstva je tou najlepšou zbraňou k tomu, aby dokázal v čo najdokonalejšej a najväčšej miere zdevastovať psychiku ženy do konca jej života. Zo svetových výskumov vieme, že až 90% žien, ktoré boli z AKÉHOKOĽVEK dôvodu na potrat, trpí do konca svojho života následkami tohto rozhodnutia. Vo vysokej miere sú to výčitky, ktoré prerastajú do depresií až po nešťastné pokusy o samovraždu, ktoré mnohokrát končia naozaj tragicky. Čo je tiež zaujímavé je, že až 70% mamičiek uvádza, že na potrat nešli dobrovoľne, ale z donútenia blízkych. Ak by sa mali rozhodnúť slobodne, pravdepodobne by na potrat nikdy nešli. Prečo je to tak? Pretože to vieme, intuitívne a hlboko v sebe máme zakorenené materstvo a ak naozaj chceme, vyhľadáme pomoc a urobíme všetko preto, aby sme svoje dieťa zachránili. Prečo Vám nikto tieto čísla nikdy nepovie? No priznám sa, že celkom neviem.

Viem, viem, viem. Viem presne na čo mnohí myslíte. Len čítajte ďalej.

Tak poďme na tie dôvody, prečo a ako sa dá vychovať aj viac a neplánovaných detí. Kto ma pozná dobre vie, že môj dedko bol druhým synom svojich rodičov. Druhý najstarší z 13-tich detí. Narodil sa na sklonku druhej svetovej vojny za naozaj nepriaznivých a náročných podmienok. Dospelosti a staroby sa dožilo „len“ 11 súrodencov, ktorí sa majú dodnes nesmierne radi a poviem Vám, že sú to neskutočné jubilejné oslavy. Dedušove sestry (má ich 7) majú svoju vlastnú ľudovú spevácku skupinu. Ktorá rodinka sa môže týmto pochváliť? Hoc vyrastali v skromných a naozaj chudobných podmienkach, nikdy im nič nechýbalo. Poviete si, „Nela, ale to bola iná doba“! Áno bola, ale myslíte si, že priaznivejšia??? Všetko je o našich prioritách a nastavení. Naozaj každé Vaše dieťa potrebuje mať už na základke svoj mobil? Naozaj potrebuje mať každé Vaše dieťa svoj tablet? Naozaj potrebujú Vaše dcéry 20 Barbie, 10 bábik, 30 šatičiek? Naozaj potrebujú Vaši synovia 50 áut, drony či hračky na diaľkové ovládanie? Naozaj potrebujú viac neživých vecí ako kamoša na celý život, ktorým môže byť brat alebo sestra? Naozaj potrebujeme mať v každej izbe televízor, aby sa rodina vôbec večer nestretala, ale aby každý mohol civieť na svoj program a viac otupievať? Naozaj potrebujeme večery tráviť na sociálnych sieťach a mastiť si bruchá namiesto toho, aby sme spolu s deťmi hrali človeče nehnevaj sa? NAOZAJ? A viete prečo si myslíme, že to všetko naozaj potrebujeme? Pretože nám to niekto povedal. A kto nám to povedal? No ten komu najviac dôverujeme a venujeme mu najviac svojho času. A tak sa zamyslime, komu venujeme v svoj všedný deň najviac času. Je to Boh, deti, partner, rodina, práca, auto, playstation, tablet, mobil….? Pretože od toho, čomu najviac venujeme svoju pozornosť sa odvíja náš svetonázor a aj postoj k samotnému životu.

Ak sa zamyslíme nad druhým najčastejším dôvodom a to je mladý vek mamičky, mali by sme sa zamyslieť nad tým, akým partnerom, vzorom a radcom ste oteckovia pre svoje dcéry. Mnoho psychológov sa zhoduje na teórii (ktorá nie je dogmatická), že ak nemá dievča počas svojho dospievania úprimný a naozaj starostlivý vzťah s otcom, nedokáže sa práve v naozaj kritickom období dospievania a puberty pozerať na seba ako na kráľovnú, ktorá sa nepoddá len tak hocikomu, ale čaká na svojho princa, ktorý sa o ňu musí najskôr pobiť s drakom, preukázať ako veľmi po nej túži a miluje ju, vziať si ju za ženu a až potom si vezme jej vienok, ako vytúženú odmenu pre oboch. Dieťa tak prichádza ako vytúžený dar a prirodzený očakávaný následok vzťahu dvoch milujúcich sa ľudí. Ako však prebieha rozprávka v dnešných časoch? V posledných 20-tich rokoch prežívame najväčšiu krízu otcovstva a mužstva v histórii sveta. Kontrolu nad mnohým, ako aj nad mužmi získavajú ženy ktoré sú deformované svojimi nedokonalými až patologickými vzťahmi s ich otcami. Takéto ženy ostávajú mnohokrát (ak to nepodchytia) nepochopené svojimi partnermi a mnohokrát ostávajú práve ony slobodnými matkami. Prečo? Pretože to, čo im nedal ich otec, hľadali u rôznych partnerov. Týchto partnerov si však vyberali podľa vzoru svojho otca (nevedome, máme to v sebe zakódované) a títo partneri sa k nim nemohli inak správať ako ich otec. Je to tak. A ako to viem? No preto, lebo som patrila medzi takto konajúce a zmýšľajúce ženy. A keby som si to včas nebola uvedomila, je dosť možné, že by som dnes nebola s Jakubom, ale so závislým človekom (ako bol môj otec a jeden z mojich bývalých frajerov) a žila dokonalú kópiu života mojej maminy. Preto najlepšou prevenciou pre matky v mladom veku sú ich otcovia. Ak si otec a čítaš tieto riadky, tak ver, že práve ty rozhoduješ o tom, ako sa bude tvoja dcére vnímať v budúcnosti, akú bude mať sebaúctu a akých partnerov si bude vyberať. Buď jej preto vzorom, ochrancom, jej kráľom.

Ak sa zameriame na bod tretí a strach žien z toho, že ich dieťa nebude zdravé, poviem Vám k tomu len príbeh môjho kamoša Mateja (28), ktorý mi ho rozprával asi pred 10-timi rokmi na jednej krásnej chate, kde sme, spolu s ďalšími super ľuďmi, boli na tábore. Verím, že takýchto príbehov ste už počuli viac. Mateja mamka čakala vo veku svojich 48-mich rokov. Všetky jej deti už boli dávno dospelé a tehotenstvo bolo pre ňu prekvapením. Bola už v prechode, a preto si už nedokázala kontrolovať cyklus a plodnosť tak, ako predtým. Bola však silno veriaca žena, a preto to vzala ako Boží dar a prijala to ako jeho vôľu. Spočiatku sa zdalo všetko v poriadku až do momentu, kedy mal lekár z vyšetrení podozrenie na vážne poškodenie plodu. Dieťa nemalo byť vôbec samostatné, malo byť, ako sa hovorilo v tom čase, mentálne retardované a telesne postihnuté. Lekár to tvrdil so 100% istotou a odporučil matke potrat. U Matejovej mamky to však nepripadalo v žiadnu úvahu. Nerozumela výsledkom svojich vyšetrení, rozumela, ale sile ruženca a tomu ,že ak to bude Božia vôľa, tak to prijíma. Bola však odvážna a neoblomná a rozhodla sa žiadať Matku Božiu o pomoc každý deň. Každý deň sa popri iných povinnostiach pomodlila minimálne jeden až päť ružencov za tento úmysel. Prosila o zdravie svojho dieťaťa a rozhodla sa, že seba ani svoje dieťa viac nenechá vyšetrovať v tomto smere (len v prípade že by to bolo naozaj nevyhnutné, alebo by nastali komplikácie). Mateja mamka vynosila presne do 40 týždňa. V deň pôrodu nebola ani trošku nervózna, mala v ruke ruženec a modlila sa, aby dopadlo všetko tak ako má. Matej sa narodil! A Matej bol zdravý! Úplne zdravý, najzdravší ako len môže byť! 🙂 Viem že mnohé príbehy ktoré aj Vy poznáte, nedopadli takýmto happyendom. Mám známu, ktorá vedela vopred že jej dieťa bude „davník“, ale napriek tomu to prijala a už vopred sa pripravovala na to, ako vychovávať takto obdarené dieťa. Že vravím obdarené? Všetko je len také, aké si to nazvete. Keď to bude pre Vás prekliatím, tak to tak budete prežívať, ak to bude pre Vás darom, tak to tak prosto budete prežívať.

V závere už len spomeniem naše nenarodené bábätko, na ktoré myslím takmer každý deň. O tom ako sme to prežívali a prekonali nájdete v mojom článku „Ako som prišla o dieťa a skoro sa z toho (ne)zbláznila“. Po tejto skúsenosti môžem povedať len jedno. Nik netuší ako bolí matku strata jej nenarodeného dieťaťa, len matka, ktorá to prežila tiež. A poviem Vám že matka, ktorá si nechá dieťa dobrovoľne vziať, trpí rovnako ako tá, ktorá oň prišla nedobrovoľne. Ako to viem? Pretože vďaka tejto skúsenosti mi píšu a kontaktujú ma obe skupiny žien. Preto im buďme oporou a pomocnou rukou a urobme maximum pre to, aby sme život žien i detí chránili v celom jeho cykle.

Ak sa budete raz v živote musieť rozhodnúť, premýšľajte nad tým, ktorá možnosť je voľbou života a vidíte v ňom vďaka svojej vnútornej intuícii viac svetla. Či už ste veriaci, alebo nie. Vždy verte tomu, čo Vám hovorí Vaše vnútro, Vaša intuícia, napriek všetkým faktom. To je reč, ktorou k Vám vždy hovorí Boh v jeho najčistejšej podobe. A ten nikdy neklame! Ak mu budete dôverovať, láska vždy zvíťazí!

Viem, veľa myšlienok v jednom. Ale napísala som to na jeden dych. Tak ak ste v tom našli aspoň jednu myšlienku, ktorá pre Vás mala zmysel, nebol čas písaním a čítaním tohto článku pre mňa ani pri Vás premárnený.

Buďte požehnaní!

S láskou, Nels. 

(1) komentár

  1. Ahoj, toto je komentár.
    Pre správu, úpravu alebo mazanie komentárov si pozrite sekciu Komentáre na nástenke.
    Profilové obrázky komentujúcich sprostredkúva služba Gravatar.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.