Prečo na adaptácii v MŠ záleží?
Pred pár týždňami ma oslovila redaktorka českého Deníka s prosbou o rozhovor.
Bola som nadšená a tejto úlohy som sa zhostila naozaj zodpovedne. Článok vyšiel a ja som bola trošku sklamaná z jeho „dĺžky“. Napriek tomu, že otázky boli položené skvelo, výsledok nepopisuje celú problematiku tak, ako je z môjho uhla pohľadu potrebné. Preto som sa rozhodla dať vám možnosť prečítať si celý článok v podobe, ako som ho zaslala do redakcie.
Komplexné odpovede na všetky otázky redaktorky z Deník.cz, ktoré pre ich rozsiahlosť neboli komplexne zverejnené nájdete v tomto článku.
Zverejnený článok si viete prečítať na:
https://www.denik.cz/socialni-site/zdrava-adaptace-materska-skola-plac-petronela-vargova.html?preview=e58cbac35d10dbffba47dc53b442aa50&t=1759063982
Věnujete se zdravé adaptaci. Co to vlastně je, zdravá adaptace? Jak by to lidé měli chápat?
Zdravá adaptácia je proces, počas ktorého sa dieťa – aj celá jeho rodina – bezpečne a postupne zoznamuje s novým prostredím materskej školy tak, aby sa tam časom cítilo prijaté, pochopené a dostatočne v bezpečí na to, aby mohlo rásť, učiť sa a budovať si nové vzťahy.
V praxi to znamená, že adaptácia nie je jednorazová udalosť, ale citlivý prechod z domáceho prostredia do kolektívu, ktorý rešpektuje individuálne potreby konkrétneho dieťaťa – jeho temperament, vek, doterajšie skúsenosti aj emocionálnu vyspelosť. Zdravá adaptácia nekladie dôraz len na to, „aby dieťa vydržalo bez plaču,“ ale predovšetkým na to, aby sa cítilo v škôlke bezpečne, bolo pripravené vytvárať si vzťahy a postupne zvládalo odlúčenie od rodiča bez vnútorného stresu.
Zároveň si potrebujeme uvedomiť, že adaptácia sa netýka len detí – je to veľká zmena aj pre ich rodičov, ktorí často zažívajú pochybnosti, vinu či tlak okolia. Aj pre nich má byť tento proces podporný, bezpečný a odborne vedený pedagógmi – profesionálmi.
Zdravá adaptácia teda nie je o tom, ako rýchlo sa dieťa prispôsobí, ale ako kvalitne a s akým dlhodobým dopadom. Ak je vedená citlivo, má dlhodobé pozitívne dôsledky – posilňuje sebadôveru dieťaťa, jeho schopnosť zvládať zmeny a vytvára základ pre dobré vzťahy s pedagógmi i rovesníkmi teraz i v budúcnosti.
A co byste tedy definovala jako naopak adaptaci nezdravou?
Nezdravá adaptácia je taká, ktorá nerešpektuje vývinové potreby dieťaťa a neberie ohľad na jeho individuálne tempo. Často sa deje pod tlakom – zo strany inštitúcie, systému alebo dokonca aj zo strany okolia rodiča – s cieľom „aby si dieťa čo najrýchlejšie zvyklo“.
Typickým znakom nezdravej adaptácie je to, že sa dieťa oddeľuje od rodiča príliš rýchlo a bez adekvátnej prípravy, podpory, niekedy hneď od prvého dňa na celé dopoludnie alebo deň, pričom mu nie je umožnený čas na postupné zoznámenie sa s prostredím, novými učiteľkami, personálom ani deťmi. Nezriedka býva v úvode ponechané napospas situácii, ktorú emocionálne ešte nezvláda – čo môže viesť k nadmernému stresu, strate dôvery a uzavretiu sa pred okolím.
Problém tiež je, že nezdravá adaptácia nemusí byť na prvý pohľad viditeľná – nie každé dieťa na ňu reaguje plačom. Mnohé deti sa navonok správajú pokojne, no vo vnútri prežívajú silné napätie, ktoré sa neskôr prejaví – napríklad zhoršeným spánkom, regresom v správaní, nechutenstvom, zvracaním, častým ochorením či odmietaním škôlky.
Z pedagogického pohľadu je nezdravá adaptácia najmä o absencii budovania vzťahovej väzby s učitľkami a podpory počas veľkej životnej zmeny. A z dlhodobého hľadiska môže oslabiť nielen vzťah dieťaťa ku škôlke, ale aj jeho sebadôveru a schopnosť zvládať ďalšie zmeny v budúcnosti.
Co všechno můžeme zařadit pod pojem adaptace a kdy už mluvíme o tom, že adaptační proces zkrátka úplně chybí?
Adaptácia nie je jednorazová udalosť, ale odborne vedený proces (učiteľom špecialistom) postupného zvykania si dieťaťa na nové prostredie, ľudí, pravidlá a rytmus materskej školy. Začína už dlho predtým, než dieťa prekročí bránu škôlky – v ideálnom prípade doma, rozhovormi, ale aj návštevami, predadaptačnými aktivitami priamo v MŠ, prípravou prostredníctvom príbehov, kníh či spoločného plánovania.
Do samotného adaptačného procesu patrí:
- možnosť postupného zoznamovania sa so škôlkou (predadaptácia, návštevy s rodičom, otvorené dni),
- prítomnosť rodiča alebo blízkej osoby v prvých dňoch podľa potrieb dieťaťa,
- flexibilita v dĺžke pobytu (dieťa ostáva spočiatku kratšie),
- citlivý prístup pedagógov, ktorí priebeh adaptácie dieťaťa odborne diagnostikujú a v spolupráci s rodičom navrhujú ďalšie postupy a vedome budujú vzťahovú väzbu,
- spolupráca s rodinou a podpora rodičov v ich neistotách.
Naopak, o neexistencii adaptačného procesu hovoríme vtedy, keď dieťa:
- príde hneď od prvého dňa bez rodiča na plný čas, bez možnosti postupnosti alebo zoznamovania,
- nemá žiadnu možnosť vytvoriť si dôverný vzťah k pedagógovi pred tým, ako ostane samo,
- nie je rešpektované jeho tempo – všetky deti musia „fungovať rovnako“,
- a rodičia nie sú do adaptácie vôbec zapojení, nedostávajú podporu ani informácie, len pokyny.
V takejto situácii dochádza často k tzv. násilnému odlúčeniu, ktoré síce môže rýchlo potlačiť plač dieťaťa, ale zanechá za sebou množstvo vnútorného napätia, ktorému dieťa ešte nerozumie a nevie ho spracovať. Z pohľadu vývinovej psychológie ide o záťaž, ktorú si môže dieťa niesť so sebou ešte dlho po nástupe do MŠ – najmä ak mu chýba dôverný vzťah so sprievodnou dospelou osobou.
Mají děti na zdravou/laskavou adaptaci nárok?
Z pohľadu vývinovej psychológie a ľudských práv je odpoveď jednoznačná – áno, každé dieťa má mať nárok na zdravú, bezpečnú a rešpektujúcu adaptáciu. V realite legislatívy je to však zložitejšie.
Na Slovensku ani v Českej republike momentálne neexistuje zákon alebo záväzný predpis, ktorý by jasne definoval, ako má adaptačný proces v materskej škole vyzerať. Adaptácia sa síce spomína – napríklad:
- v slovenskej Vyhláške o materskej škole č. 306/2008 Z.z., kde sa uvádza, že dieťa má mať možnosť zvykať si na prostredie materskej školy postupne,
- a v dokumente Manuál k predprimárnemu vzdelávaniu (MŠVVaŠ SR, 2022), kde sa odporúča spolupráca s rodinou počas adaptácie a rešpektovanie potrieb detí,
…no ide skôr o odporúčania ako záväzné právo.
V Českej republike je situácia veľmi podobná – školský zákon ani rámcový vzdelávací program pre predškolné vzdelávanie (RVP PV) adaptáciu presne nedefinujú. Pedagogické dokumenty hovoria všeobecne o individuálnom prístupe, podpore psychickej pohody a potrebách dieťaťa, ale neukladajú materským školám povinnosť realizovať adaptačný proces citlivo a s podporou rodiča.
A pritom vieme, že:
“Úspešná adaptácia dieťaťa po nástupe do materskej školy je kľúčová pre jeho ďalší vývin, duševné zdravie aj schopnosť učiť sa a napredovať.”
(MŠVVaŠ SR, Manuál k predprimárnemu vzdelávaniu, 2022)
To, či bude dieťa prežívať nástup do MŠ ako pozitívny začiatok jeho školskej cesty, často závisí len od postoja konkrétnej škôlky a jednotlivých pedagógov. A to považujem za nedostatočné.
Ak chceme skutočne napĺňať princípy ochrany práv detí, rešpektujúceho vzdelávania a prevencie duševného zdravia, potom by mal byť láskavý a individuálny adaptačný proces nie luxusom, ale štandardom.
Co můžu dělat, když školka, kterou mám jako rodič vybranou, adaptaci nenabízí, nebo zkrátka ne v dostatečné formě?
V prvom rade by som chcela povzbudiť rodičov, aby sa na otázku adaptácie pýtali včas – ešte pred zápisom, počas dní otvorených dverí alebo pri prvých rozhovoroch s vedením.
Mnohí rodičia totiž až po nástupe zistia, že škôlka neumožňuje prítomnosť rodiča, od detí sa očakáva celodenný pobyt hneď od prvého dňa, a keď dieťa prežíva silný stres, odpoveď znie: „Ono si zvykne.“
Preto je také dôležité nečakať, že to „nejako dopadne“, ale vopred zisťovať, ako škôlka pristupuje k adaptácii.
Pri výbere škôlky sa nebojte opýtať napríklad:
- Ako u vás prebieha adaptačný proces?
- Má dieťa možnosť postupne si zvykať a začať v sprievode rodiča?
- Koľko detí nastupuje naraz?
- Ako reagujete, keď dieťa prežíva náročné odlúčenie?
Tieto otázky nie sú prehnané. Naopak, sú prejavom zodpovedného rodičovstva. A škôlka, ktorá má premyslený, rešpektujúci adaptačný prístup, ich veľmi rada zodpovie.
Ak sa ocitnete v situácii, že škôlka žiadnu adaptáciu neponúka alebo odmieta individuálny prístup, odporúčam viesť s vedením otvorený dialóg. Mnohé škôlky sú ochotné hľadať riešenie, najmä ak vidia, že rodič je pripravený spolupracovať.
A ak nie, rodič môže:
- navrhnúť aspoň prechodné riešenia (skrátený pobyt, postupné nástupy, odloženie nástupu dieťaťa),
- byť aktívnou oporou dieťaťa doma – cez spoločný čas, rozhovory, spoločné zdieľanie emócií,
- alebo – ak je to možné – zvážiť inú škôlku, kde bude rešpekt k potrebám dieťaťa na prvom mieste.
Je nějaký moment, kdy byste doporučila dítě ze školky stáhnout s tím, že není připraveno? Jak to jako rodič poznat?
Áno, existujú situácie, kedy je úplne namieste zvážiť prerušenie alebo odklad nástupu do materskej školy. A netreba sa za to hanbiť. Nie každé dieťa je pripravené zvládnuť kolektív v rovnakom veku a rovnakým spôsobom. To neznamená, že je s ním niečo zle – len potrebuje viac času, iný prístup, alebo jednoducho dozrieť.
Ako rodičia si môžeme všímať najmä tieto signály, že adaptácia prebieha nezdravo a dieťa je aktuálne preťažené:
- opakované ranné záchvaty paniky alebo plaču, ktoré sa nezmierňujú ani po týždňoch (dieťa vás nevníma, je v tzv. “amoku”, uteká z MŠ, v MŠ nespolupracuje len čaká kedy už príde mama)
- výrazná zmena v správaní – dieťa je doma apatické, výbušné, uzavreté alebo nadmerne clivé, doma často bez impulzu rodiča komunikuje “Pôjdem zajtra do škôlky? Nechcem tam ísť už nikdy! Nebudem sa hrať! Nedávaj ma tam!” a jeho zhoršený emočný stav stav sa stále cyklicky opakuje
- zhoršenie spánku, nočné desy, časté pomočovanie, nechutenstvo,
- strata záujmu o veci, ktoré ho predtým tešili,
- časté choroby, ktoré sa objavujú ihneď po opätovnom nástupe do kolektívu,
- a najmä – ak rodič intuitívne cíti, že dieťa nie je vnútorne v poriadku,
Vtedy odporúčam nehľadať chybu v dieťati, ale položiť si otázku: Je tento typ škôlky, tento kolektív, tento štýl adaptácie vhodný pre moje dieťa práve teraz?
Niekedy pomôže len drobná úprava – skrátiť čas v škôlke, dopriať si viac spoločného času poobede, dočasne vynechať škôlku niekoľko dní.
Ale ak sa stav dieťaťa nezlepšuje alebo sa dokonca zhoršuje, potom je úplne legitímne rozhodnúť sa pre dočasné stiahnutie dieťaťa zo škôlky. To nie je zlyhanie – to je prejav rešpektu k vývinovému tempu konkrétneho dieťaťa.
Rodičia sa často boja, že ak dieťa stiahnu, urobia chybu, ale výskumy aj prax ukazujú, že dieťa, ktoré nastúpi do škôlky o niekoľko mesiacov neskôr, no v bezpečí a s dôverou, z dlhodobého hľadiska profituje oveľa viac ako to, ktoré tam zostalo za cenu každodenného stresu a vnútornej úzkosti.
Dôležité je nezostať v tom sám – porozprávať sa s odborníkom (pediater, psychológ, pedagogický poradca – špecialista), no na konci dňa pozná dieťa najlepšie ten, kto s ním žije každý deň – rodič.
Mnoho rodičů si při nástupu do školky připadá jako mezi mlýnskými kameny, s vlastními pochybnostmi na jedné straně a tlakem okolí na druhé. Slýchají věty jako „musí si zvyknout“, „když ustoupíš teď, bude s tebou mávat“. Co vy na to?
Áno, túto dilemu zažíva veľa rodičov – a úplne im rozumiem. Na jednej strane cítia, že dieťa sa trápi, a vnímajú svoju intuíciu, ktorá im napovedá: „Niečo nie je v poriadku.“ A na druhej strane počúvajú vety ako „musíš to vydržať,“ alebo „keď to teraz zabalíte, bude to ešte horšie.“
Tieto vety, hoci často myslené ako „dobré rady“, v skutočnosti oslabujú dôveru rodiča v seba samého. Pritom je to práve rodič, kto dieťa pozná najlepšie a má právo i zodpovednosť rozhodovať, čo je pre jeho dieťa v danej chvíli najbezpečnejšie.
Tvrdenie typu „musí si zvyknúť“ v sebe nesie nátlak a predstavu, že adaptácia je o prežití, nie o porozumení. Lenže ak sa dieťa „prispôsobí“ za cenu vnútorného stiahnutia sa, rezignácie alebo preťaženia, nejde o zdravé dozrievanie, ale o stratégiu prežitia.
A veta „keď teraz ustúpiš, bude s tebou mávať“ zas predpokladá, že dieťa manipuluje – pritom malé dieťa nemá kapacitu „vymýšľať si“, ono jednoducho prežíva a reaguje na daný moment. Ak plače, nie je to preto, že vás chce ovládať, ale preto, že sa cíti neisto a potrebuje vašu blízkosť a porozumenie.
Rodičovské pochybnosti sú prirodzené. Ukazujú, že vám na dieťati záleží. Namiesto toho, aby ste sa ich báli, skúste sa nimi nechať viesť. Povedzte si: „Čo mi tieto pochybnosti chcú povedať? Čo potrebuje moje dieťa? A čo potrebujem ja, aby som ho v tom mohla/mohol podporiť?“
Zároveň, ak vás okolie tlačí do rozhodnutí, ktoré vám nie sú prirodzené, je úplne v poriadku nastaviť hranice. Napríklad:
„Ďakujem za názor, ale my sa rozhodujeme podľa potrieb nášho dieťaťa.“
„Zatiaľ ideme tempom, ktoré je bezpečné pre nás oboch.“
Dnešná veda aj prax už vedia, že citlivé sprevádzanie detí v prvých odlúčeniách má zásadný vplyv na ich budúcu sebadôveru, vzťahy aj schopnosť zvládať zmeny.
Takže áno – občas sa oplatí ísť proti prúdu.
Pretože láskavosť nie je slabosť.
Je to odvaha.
Jak velkou roli hraje v procesu adaptace učitelka?
Obrovskú. Učiteľka je v adaptačnom procese kľúčovou postavou – najmä z pohľadu vzťahovej väzby.
Malé dieťa opúšťa pri nástupe do škôlky svoj bezpečný svet – často prvýkrát v živote. Aby zvládlo takúto veľkú zmenu, potrebuje mať v novom prostredí niekoho, komu môže dôverovať, kto ho príjme bezpodmienečne, porozumie jeho emóciám a bude pre neho oporou.
Z výskumov aj praxe vieme, že dieťa zvládne odlúčenie od rodiča oveľa ľahšie vtedy, keď si dokáže vytvoriť bezpečný vzťah s novým dospelým. A práve pani učiteľka je tá osoba, ktorá môže tento vzťah ponúknuť – ak na to má priestor, odborné vedomosti a profesionálny adaptačný plán.
Učiteľka je počas adaptácie mostom medzi dvoma svetmi – domácim a škôlkarským. A ak tento most stojí na dôvere, rešpekte a láskavosti, dieťa po ňom prejde oveľa ľahšie.
Naopak, ak učiteľka pôsobí neprístupne, ak má príliš veľkú skupinu detí bez možnosti individuálneho kontaktu, alebo ak považuje plač a úzkosť za „manipuláciu“, potom dieťa zostáva vo veľkom emočnom vákuu – a adaptácia sa môže zmeniť na bolestný proces.
Môžeme mať krásne priestory, moderné pomôcky a množstvo zaujímavých aktivít – ale ak tam nie je dospelý, ktorý si získa detské srdce, adaptácia sa nepodarí.
Deti si totiž nepamätajú, čo sme im kúpili alebo čo sme sa im snažili vyvsvetliť.
Pamätajú si, ako sa pri nás (učiteľkách) cítili.
Jak správně uchopit situaci, kdy dítě sice do školky jde, ale při vyzvednutí pláče, odpoledne je očividně rozrušené, doma „zlobí“, není v pohodě a mluví o tom, že do školky už nechce? Je to normální?
Áno – do určitej miery je takéto správanie po škôlke úplne normálne a prirodzené. Dieťa je dopoludnia v novom prostredí, ktoré je plné zvukov, nových ľudí, pravidiel, sociálnych interakcií a mnohých drobných výziev, ktoré si ako dospelí ani neuvedomujeme. Aj keď sa navonok môže javiť, že dieťa to zvláda „v pohode“, vo vnútri často pracuje na plný výkon.
Popoludní, keď ho vyzdvihneme, už nemusí mať silu „udržiavať sa“ pokope – a preto si často „odventiluje“ všetky nahromadené emócie
Toto správanie nie je neposlušnosť, ale skôr dôvera – dieťa si dovolí „pustiť ventil“ až pri rodičovi, ktorý je jeho bezpečnou osobou.
Z pohľadu vývinovej psychológie ide často o stav prestimulovania alebo emočného preťaženia – dieťa je unavené zo všetkého, čo muselo zvládať, ale ešte nemá kapacitu svoje pocity pomenovať alebo spracovať inak.
Preto odporúčam, aby po vyzdvihnutí nasledoval kľudový režim – bez ďalších podnetov, bez krúžkov, bez obchodov, bez vypytovania. Ideálne sú spoločné rituály: spoločný čas, fyzická blízkosť, pobyt vonku, voľná hra, upokojujúca rutina.
ALE: Ak sa toto správanie nezmierňuje ani po týždňoch, ak je dieťa dlhodobo rozrušené, vyčerpané, výrazne sa zmení jeho správanie, spánok, chuť do jedla alebo sa uňho objavia psychosomatické prejavy (časté bolesti bruška, nevoľnosť, časté ochorenia) – potom už nejde o bežné preťaženie.
Nie každé odmietanie škôlky je dôvodom na paniku. Ale ak sa v správaní dieťaťa opakovane objavujú známky preťaženia, určite nie je na škodu prispôsobiť tempo jemu, nie systému.
Dôvera a blízkosť doma sú najlepším liekom.
Pretože ak dieťa vie, že sa môže vždy vrátiť do vášho náručia – aj emocionálne –, ľahšie zvládne aj náročné dni v kolektíve.
Často vídám, že lidí obviňují za plačící děti matky, které prý na děti přenášejí vlastní úzkosti. Co si o tom myslíte?
Toto je veľmi rozšírený a zároveň nebezpečne zjednodušený mýtus. Plač dieťaťa pri adaptácii nie je dôkazom toho, že „matka niečo pokazila“ – ale prirodzenou reakciou na veľkú zmenu, ktorú dieťa ešte nevie spracovať inak.
Áno, deti sú citlivé na naše emócie – to je fakt. Ale vnímanie emócií nie je problém. Dieťa, ktoré cíti, že mama je v strese, nevie tieto pocity oddeliť, no zároveň je to dôkaz, že medzi nimi funguje vzťahová väzba a citová prepojenosť.
Povedať, že za všetko môže matkina úzkosť, je zjednodušenie, ktoré:
- zvaľuje vinu na ženu, ktorá je už aj tak často pod tlakom,
- ignoruje systémové zlyhania (napr. nepripravené adaptačné procesy, veľké kolektívy, nedostatok personálu),
- a zastiera skutočné potreby dieťaťa, ktoré by mohli byť riešené citlivým prístupom namiesto obviňovania.
Rodič – a najmä mama – má právo mať obavy. Prvé odlúčenie je veľký krok aj pre ňu. Namiesto kritiky by mala dostať podporu a uistenie, že v tom nie je sama.
Deti, ktoré plačú, často plačú nie preto, že cítia matkinu úzkosť, ale preto, že naozaj nie sú pripravené byť samé v neznámom prostredí. A to je v poriadku. Ich emocionálna reakcia je primeraná veku aj situácii.
Naopak – deti, ktoré necítia bezpečné napojenie na dospelého, môžu reagovať ticho, uzavreto, „bez problémov“ – ale to ešte neznamená, že sú vnútorne v pohode. Takéto „tiché deti“ sú často prehliadané, no ich adaptácia môže byť rovnako ťažká – len inak vyjadrená.
Čeho si všímat při výběru školky?
Výber materskej školy je pre mnohých rodičov jedným z prvých veľkých rozhodnutí, ktoré robia v mene svojho dieťaťa. A hoci sa môže na prvý pohľad zdať, že dôležité sú najmä praktické veci ako poloha, otváracie hodiny či mesačný poplatok, v skutočnosti hrá zásadnú rolu niečo oveľa hlbšie:
Atmosféra, medziľudské vzťahy a spôsob, akým škôlka pristupuje k dieťaťu ako k jedinečnej bytosti.
Ako si teda vybrať škôlku, kde sa bude vaše dieťa nielen „zvládať“, ale kde bude môcť bezpečne rásť, učiť sa a cítiť sa prijaté?
Spýtajte sa na adaptáciu – hneď na začiatku
Zdravá adaptácia je základom spokojného štartu. Zaujímajte sa preto už pri prvých rozhovoroch, či škôlka umožňuje:
- postupný nástup,
- prítomnosť rodiča počas prvých dní,
- možnosť skráteného pobytu podľa potrieb dieťaťa.
Ak vám na otázky odpovedajú neochotne alebo ich bagatelizujú („všetci si zvyknú“), je to dôležitý signál.
Všímajte si komunikáciu s vami ako rodičom
Spôsob, akým s vami škôlka komunikuje pred zápisom, často napovedá, ako bude vyzerať vaša spolupráca v budúcnosti.
Sú odpovede otvorené, ústretové, zrozumiteľné? Máte pri rozhovore pocit, že vás vnímajú ako rovnocenného partnera, alebo skôr ako niekoho, kto má „držať krok“?
Dôverujte si – ak cítite, že niečo nesedí, vaša intuícia môže byť veľmi presná.
Pozorujte interakcie medzi učiteľkami a deťmi
Počas dní otvorených dverí alebo neformálnych návštev si všímajte:
- Ako učiteľky reagujú na deti?
- Kľaknú si k nim? Usmejú sa? Pomenúvajú ich menom?
- Ako zvládajú konflikty alebo plač?
Tieto „malé“ detaily sú v skutočnosti najdôležitejšie. Práve v nich sa ukazuje, či si učiteľka s dieťaťom dokáže vytvoriť vzťahovú väzbu – teda to, čo bude pre vaše dieťa v prvých mesiacoch kľúčové.
Zistite si základné fakty o triede
Pýtajte sa na veľkosť kolektívu, počet pedagógov, vekové zloženie detí.
Malé a zmiešané skupiny môžu byť výhodnejšie najmä pre citlivejšie deti.
Zároveň zistite, či majú deti počas dňa dostatok voľnej hry, pobytu vonku a oddychu.
Pozor na silný marketing
Vyblískaný web, krásne hračky a moderné priestory, pestrosť krúžkov, môžu zaujať majmä rodičov na prvý pohľad, ale dieťa si nebude pamätať, aký mali koberec.
Pamätať si bude, ako sa pri učiteľke cítilo.
Aj malá škôlka s jednoduchým vybavením, kde vládne láskavá atmosféra a úprimný záujem o dieťa, môže byť pre vašu rodinu tým pravým miestom.
Dôverujte si
Vy ste ten, kto svoje dieťa pozná najlepšie.
Ak sa po návšteve škôlky cítite dobre, vnímate, že tam panuje pokoj a rešpekt, a že pedagógovia pristupujú k vám a deťom ako k partnerom – je to dobrý signál.
Naopak, ak vám niečo vnútorne hovorí, že „toto nie je ono“, neignorujte to.
Výber škôlky nie je len organizačné rozhodnutie. Vaše dieťa si zaslúži byť v prostredí, kde ho budú vnímať ako hodnotného človeka.
Co je při adaptaci dítěte na školku nejdůležitější?
To najdôležitejšie, čo dieťa pri nástupe do škôlky potrebuje, je pocit bezpečia.
Adaptácia nie je len o tom, aby dieťa prestalo plakať. Je to citlivý prechod do nového sveta – medzi neznámych ľudí, pravidlá a prostredie, ktoré ešte nepozná. Aby to zvládlo, potrebuje mať pri sebe dospelého, ktorému môže dôverovať – či už je to rodič, ktorý ho prvé dni sprevádza, alebo učiteľka, s ktorou si začne budovať vzťah.
Dôležité je, aby adaptácia nebola náhlym skokom, ale postupným zvykaním si v tempe, ktoré dieťa zvláda. Niektoré deti si zvyknú rýchlo, iné potrebujú viac času – a to je úplne v poriadku. Tlak, porovnávanie a snaha všetko „urýchliť“ často situáciu len zhoršia.
Rovnako dôležité je aj to, ako sa cíti rodič. Dieťa vníma náš pokoj alebo napätie – a čím viac podpory má rodič, tým ľahšie ju vie odovzdať aj svojmu dieťaťu.
Na záver platí jednoduché pravidlo:
Dieťa, ktoré sa cíti bezpečne, sa dokáže učiť, hrať, rásť aj zvládať zmeny.
A presne o to by v škôlke malo ísť.
Jak dlouho může (a měla by) adaptace probíhat?
Z pohľadu legislatívy platí, že adaptačný proces v materskej škole môže trvať maximálne 3 mesiace od nástupu dieťaťa. Tento rámec uvádzajú predpisy v Česku aj na Slovensku a ide o obdobie, počas ktorého má škôlka umožniť postupné zvykanie si dieťaťa – napríklad kratšou dochádzkou, prítomnosťou rodiča či individuálnym režimom.
Z pohľadu vývinovej psychológie však vieme, že zdravá adaptácia najčastejšie trvá približne 4 až 6 týždňov, ak ju neruší dlhodobá choroba alebo iné výrazné prerušenie.
U niektorých citlivejších detí to môže trvať o niečo dlhšie – najmä ak v škôlke chýba možnosť postupnosti alebo osobný prístup.
Naopak, ak ani po 6 týždňoch (bez väčších prerušení) nevidíme žiadne zlepšenie a dieťa sa stále trápi rovnako ako na začiatku – je čas zastaviť sa a hľadať hlbšie príčiny.
Možno potrebuje viac času doma, inú formu adaptácie, alebo jednoducho nie je ešte pripravené. A to je v poriadku.
Kdy je pláč při chození do školky normální?
Plač pri nástupe do škôlky je úplne prirodzená reakcia na odlúčenie od rodiča a na nové, neznáme prostredie.
Pre dieťa je materská škola veľká zmena – musí sa rozlúčiť s rodičom, vstúpiť do kolektívu, prijať nové pravidlá a vytvoriť si vzťah k neznámym dospelým. To všetko je vývinovo náročné, a preto plač neznamená, že robíte niečo zle – práve naopak, znamená, že dieťa má s vami silné citové puto.
Kedy je plač normálny a nie je dôvod na obavy:
- Objavuje sa len pri rannom lúčení,
- postupne slabne počas prvých dní alebo týždňov,
- dieťa sa po chvíli v triede ukľudní, zapája sa do aktivít, komunikuje
- doma sa správa relatívne vyrovnane – aj keď unavene.
V takom prípade ide o normálnu adaptačnú reakciu. Dieťa si len potrebuje vytvoriť dôveru v nové prostredie.
Kedy je plač signálom, že adaptácia neprebieha dobre:
- Dieťa plače celú dobu v škôlke, nie len pri príchode,
- ani po 3–4 týždňoch sa situácia nezlepšuje,
- doma je výrazne rozladené, uzavreté, agresívne alebo úplne apatické,
- objavujú sa problémy so spánkom, nočné desy, časté ochorenia, regres v správaní (napr. pomočovanie).
V takom prípade je namieste spomaliť, skrátiť čas v škôlke, prípadne sa poradiť s odborníkom.
Může mít dítě ze školky skutečně i trauma?
Áno, bohužiaľ môže.
Najmä ak sa dieťa cíti opakovane nepochopené, osamotené, preťažené alebo opustené v prostredí, ktoré nezvláda.
Netreba si ale pod traumou hneď predstavovať niečo dramatické. Psychologická trauma u malých detí často nevzniká z toho, čo sa stalo, ale z toho, že im nikto pri tom nepomohol.
Napríklad:
- boli ponechané samé, hoci plakali a potrebovali blízkosť,
- nikto im nevysvetlil, čo sa deje a prečo,
- opakovane ich niekto napomínal za prejavy smútku či strachu,
- cítili sa bezmocné, lebo nemohli ovplyvniť, kedy si pre ne rodič príde alebo či sa bude zajtra opäť opakivať to isté.
Takéto situácie môžu narušiť ich dôveru v dospelých, oslabiť ich vzťahovú väzbu s rodičmi a vyvolať dlhodobé prejavy stresu alebo úzkosti.
Dobrá správa je, že trauma z adaptácie nie je nezvratná.
Ak dieťa dostane dostatok pochopenia, bezpečia a opory, dokáže túto skúsenosť spracovať.
Často pomôže aj to, keď si rodič uvedomí, že nie je chyba dieťaťa, že adaptáciu nezvláda – a nie je ani chyba rodiča, že si to uvedomil až teraz a chce to zmeniť. Dôležité je neostať pasívny.
Věčné rodičovské dilema. Loučit se s dítětem, nebo se vypařit, když se nedívá?
Hoci môže byť lákavé nenápadne sa vytratiť, keď dieťa nepozerá, a tým sa vyhnúť slzám či dramatickému lúčeniu, nie je to cesta, ktorou by sme chceli ísť – najmä ak chceme u dieťaťa budovať dôveru.
Z pohľadu dieťaťa totiž takýto odchod znamená stratu kontroly a istoty. Zrazu zistí, že rodič zmizol – bez rozlúčky, bez vysvetlenia. Aj keď v tej chvíli možno neplakalo, nesie si túto neistotu v sebe, prípadne plače ešte viac v momente, kedy zistí že je rodič preč.
Nabudúce sa preto môže začať lepšie strážiť, viac sa lepiť na rodiča alebo odmietať vstúpiť do triedy – lebo nevie, kedy zasa „záhadne zmizne“.
Naopak, jasná, pokojná rozlúčka – aj keď so slzičkami – je dlhodobo oveľa bezpečnejšia. Dieťa sa tak učí, že:
- rodič odchádza, ale vždy sa vráti,
- že emócie sú v poriadku a môže ich slobodne prejaviť,
- že dospelý je spoľahlivý a dôveryhodný.
Najlepšie je mať nacvičený krátky lúčiaci rituál, ktorý už dieťa pozná z domu a je mu jasné, že po ňom nastáva odchod jedného z rodičov.
Jaké chyby dělají rodiče před nástupem do školky?
Najčastejšou chybou nie je to, že by rodičia robili „príliš veľa“.
Naopak – najčastejšia chyba je, že nerobia vôbec nič.
Zo strachu, aby nepôsobili premotivovane, príliš starostlivo alebo úzkostne, nechávajú adaptáciu na náhodu – alebo jednoducho čakajú, ako to celé dopadne.
Takýchto rodičov a nezdarenú adaptáciu ich detí riešim v septembri najčastejšie. A to je škoda.
Musíme si ako spoločnosť uvedomiť že nástup do škôlky je pre dieťa obrovská zmena.
Ak ho na ňu nikto vedome nepripravuje, môže ho prekvapiť, zraniť alebo preťažiť. Dieťa nevie, čo ho čaká, nerozumie, prečo tam zostáva samo, a nemá žiadne nástroje, ako situáciu spracovať.
Co je pro úspěšný nástup do školky kritické?
Úspešný nástup do škôlky je najmä o tom, či je na túto veľkú zmenu dieťa pripravené – prakticky aj emočne.
Za kľúčové považujem:
Odplienkovanie
Základnú samostatnosť – zvládnuť si umyť ruky, napiť sa, jesť lyžicou, oznámiť, že niečo potrebuje.
Schopnosť komunikovať – či už slovne alebo gestami vyjadriť svoje potreby.
Pocit bezpečia – istota, že rodič sa vráti a že v škôlke je dospelý, ktorému môže dôverovať.
Keď tieto základy chýbajú, dieťa môže zažívať zbytočný stres, hanbu a neistotu.
Preto je dôležité nechať mu čas na dozretie a venovať príprave dostatočnú pozornosť.
Pomáháte rodičům zvládat nástup do školky. V jaké fázi procesu se na vás obracejí a jim můžete pomoci?
Na mňa sa rodičia najčastejšie obracajú v troch rôznych fázach:
1. S veľkým predstihom – chcú sa pripraviť zodpovedne
Títo rodičia vedia, že adaptácia nezačína 2. septembra, ale oveľa skôr.
Pre nich je určený online kurz Príprava na škôlku, ktorý otváram pravidelne 1. apríla – aby mali dostatok času všetko naplánovať, pripraviť dieťa aj seba a vyhnúť sa zbytočnému stresu.
Kurz obsahuje presný postup, odporúčania, návody aj konkrétne tipy pre rôzne typy detí.
Je určený pre rodičov, ktorí nechcú nechať adaptáciu „na náhodu“.
2. Ako dlhodobá podpora vo výchove – cez Rodičovskú akadémiu
Rodičovská akadémia je členský klub, v ktorom rodičov sprevádzam nielen pri nástupe do MŠ, ale aj pri každodenných výchovných situáciách.
Okrem odborného obsahu je jadrom akadémie komunita – miesto, kde sa rodičia cítia pochopení, prijatí a v bezpečí.
Nie je to len o odborných radách, ale o spoločnej ceste, zdieľaní, podpore a ľudskosti.
3. Keď je situácia zložitá a vyžaduje individuálny prístup
V prípadoch, keď ide o citlivé deti, neúspešné pokusy o nástup, špecifické potreby alebo dlhodobé trápenie, ponúkam aj osobné poradenstvo a konzultácie.
Spolu s rodičom hľadáme, čo dieťa potrebuje práve teraz, či je pripravené na kolektív, ako nastaviť ďalšie kroky a aké konkrétne riešenia môžu situáciu zlepšiť.
Často si za problémy se zvládáním školky představíme pláč. Ale co když dítě nebrečí, nedělá „scény“, jen zkrátka nespolupracuje? Školku odsedí, nezapojuje se, nejí, jen čeká na rodiče?
Myslím že na to už máme odpoveď vyššie. 🙂
Ďalšiu pomoc a informácie o výchove a vzdelávaní nájdete na https://www.petronelavargova.sk