VIERA!
Zamýšľal si sa niekedy nad tým, čo to vlastne znamená? V čo vlastne veríme a ako nám to pomáha v živote? Doposiaľ som si myslela, že som veriaca, ale nebolo tomu tak. Nie úplne.
Viete ako to v živote chodí nie? Keď mi je dobre na Boha si veľakrát ani nespomeniem, ale keď mi je zle, Pane Bože rýchlo pomáhaj. Sme vo svojom živote naozaj vďační za to, čo máme? Prečo je v ľudskej povahe utiekať sa k Bohu najmä keď mi je ťažko? Ani ja v tomto správaní nie som výnimkou. A možno práve týmto všetkým si ma chcel Boh pritiahnuť ešte bližšie k sebe. Asi nikdy, od čias keď sme v minulosti bojovali s alkoholizmom v rodine, som sa neutiekala viac o pomoc v modlitbe ako posledných 5 mesiacov. Ak ste čítali moju trilógiu o pôrode, tak viete že sme si prešli naozaj krušnými chvíľami, v ktorých sa mi už mnohokrát ukázalo že Boh chce robiť zázraky v mojom živote. Že ma nechá ísť na hranu možností, aby som pochopila, že iba ON dokáže naozaj VŠETKO a že ani logika, ani medicína, žiadne človečenstvo nie je mocnejšie ako ON.
Nelaaaa bude to o dojčení či o viere? Nuž v mojom prípade jedno s druhým veľmi úzko súvisí.
Keď ste čítali môj posledný článok o dojčení, Klára mala zhruba dva mesiace. Čochvíľa bude mať 5 mesiacov a hoc stále dojčím, stále to bolí. Čo sa stalo počas tých troch mesiacov? Udalosti sa mi trošku prekrývajú ale budem sa snažiť zhrnúť to čo najzrozumiteľnejšie.
Po operácii abscesu som dúfala že všetko pôjde už iba k lepšiemu. Raz to bolelo viac, raz menej, no pripisovala som to aj počasiu a rôznej senzibilite, plus dĺžkam dojčenia a teda chvíľ, kedy boli bradavky v ústach dieťaťa. Na pravom prsníku bola ragada väčšia a teda aj viac bolela, teda som na tomto prsníku dojčila výlučne po sediačky. Ľavý prsník sa zdal byť už viac menej v pohode až na to, že sa veľmi nalieval a tak som ho zo strachu pred možným zápalom odsávala. A to bola chyba. V jednu noc, okolo štvrtej ráno, keď som Kláru nadojčila, bol ten prsník tak naliaty že som ho proste musela odsať. Šla som do kuchyne, nasadila odsávačku tak, aby sa hrdlo nedotýkalo ragady a začala odstriekavať. Čo sa ale deje v odsávačke. Bradavka sa pod tlakom naťahuje a naťahuje pri každom odstreku. Moja ragada ten tlak už nevydržala a ešte viac sa natrhla. Zrazu bola všade krv a ja som vedela, že to bolo poslednýkrát čo som odsávala. Hnevala som sa sama na seba, že som si to v podstate urobila sama. Prečo? Lebo strach bol silnejší ako viera. Prsník sa ešte nejakú dobu nalieval, ale keď som prestala odsávať, produkcia sa postupne znížila na znesiteľnú úroveň. Bradavka na tom však bola stále horšie a horšie. Čo to znamená? Po neprirodzenom natrhnutí v odsávačke sa mi ragada začala pri dojčení natrhávať stále viac a viac a nedalo sa to zastaviť. Roztrhla sa až tak, že ju už Klára nedokázala dostať za ďasienka a tak sa dojčila priamo na nej, čím ju trhala ďalej. Tkanivo dlhodobo namáhané sa začalo zapaľovať a červenieť. Tu prišla idea začať s produktmi z Aloe Vera. Aloe je veľmi silný liečiteľ zvnútra i navonok. Naozaj sa rana začala krásne zaceľovať a zápal ustúpil, ale proces sťahovania okolitého tkaniva bol asi veľmi rýchly a tak sa pomaly koža v rane stenšovala až mi cez ňu začali pretekať mliekovody čo spôsobilo neustále močenie v mlieku a doposiaľ získaný pokrok bol fuč. Pravý prsník šiel po operácii zhruba na 40 percent. Viac ako polovica mliekovodov bola poškodená a v podstate prestala tvoriť mlieko. Prsník sa mi v podstate nalieval iba zospodu, vrchné a bočné mliekovody ostali ešte zhruba dva mesiace stvrdnuté. Mnoho žien mi písalo, že mali podobný problém, a že sa im po prekonaní zápalu mliekovody neobnovili, dokonca že z daného prsníka prestali dojčiť a dojčili dlhodobo iba z jedného. Je to obdivuhodné. Hoc som tomu málo verila, ale k dnešnému dňu mám mliekovody obnovené asi na 80 percent. Prsník sa stále viac nalieva zospodu, ale cítim a vidím, že aj mliekovody, ktoré boli doposiaľ spľasnuté a stvrdnuté už pekne fungujú. Bradavka na tom bola ešte horšie. Nakoľko bola ragada väčšia a veľmi namáhaná jeden z mliekovodov si prerazil cestu práve cez ňu. Čo to znamenalo? No bradavka ak je v prirodzenom stave má tú funkciu, že dokáže zadržiavať mlieko aby nevytekalo samovoľne. Ak si ale mliekovod nájde vývod v ragade, tá už tú funkciu nemá a mlieko v podstate vyteká stále. Bradavka sa mi tak začala močiť v neustále vytekajúcom mlieku, čo zhoršovalo hojenie. Čo sa teda stalo? Na mieste, ktoré najviac trpelo močením sa mi vytvorila nová ragada! Chytáte sa za hlavu??? Ja som sa vtedy skoro zbláznila. A to vôbec nežartujem!
Bolesti sa teda opäť zhoršili a ja som zo zúfalstvom volala svojej LP s otázkou „čo mám robiť“?
Ešte dodám, že medzičasom sme vyskúšali naozaj všetko na urýchlenie hojenia: aloe, medicínsky med v rôznych formách, kyselinu hyalurónovú s aktívnym striebrom, maste všakovakých druhov, no všetko akoby na chvíľu pomohlo a potom sa to ešte viac zhoršilo.
Bolo potrebné situáciu riešiť. Už som nezvládala byť v nekonečných bolestiach a nič, naozaj nič nezaberalo. Rany už boli také veľké, že hojenie by jednoznačne trvalo nekonečne dlho.
A tak sme si na veľkonočnú nedeľu s mužom sadli a po veľmi dlhom zvážení sme sa rozhodli, že po štyroch mesiacoch stačilo a prestávam dojčiť.
Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. Asi z ničoho som nemala väčšie obavy ako z toho, aký dopad to bude mať na Kláru. No predstavovala som si to asi jednoduchšie ako to naozaj bolo. Ešte v ten deň som napísala svojmu doktorovi, aby mi predpísal lieky na zastavenie laktácie a napísala som viacerým mamičkám, ktoré takto prestali dojčiť, aké mali skúsenosti a ako to ich bábätko zvládalo. Nikdy si nečítam príspevky na fórach, ale chcela som vedieť či mamičky nemajú vedľajšie účinky z liekov na zastavenie laktácie. A veru, že mali. Závrate, zvracanie, rozhodenie hormonálneho systému. No začala som sa odstavenia obávať. Ešte v ten deň som napísala svojej LP, že to vzdávam, a že od utorka začínam brať lieky na zastavene laktácie, a že sa jej chcem za všetko poďakovať. Hneď mi zavolala nakoľko ma chcela upozorniť na nežiaduce účinky daných liekov. Neodhovárala ma, aby som neprestala dojčiť, ale pekne mi vysvetlila ako sa dá postupne znižovať tvorba mlieka až k úplnému odstaveniu. Ako si pomôcť prirodzeným spôsobom a hlavne, aby som Kláru neodstavila nárazovo, aby to pre ňu nebolo traumatizujúce.
TRAUMA! To slovo mi v tú noc znelo neustále v hlave. Vôbec som nemohla spať a myslela len na to, ako možno traumatizujem svoje dieťa. Pre pána, ale veď aj ja som už tak traumatizovaná, že to už proste musí skončiť. Ešte pred začiatkom Veľkej Noci som napísala správu niekoľkým mamičkám, ktoré viem že dlhodobo dojčia alebo dojčili, aby sa za mňa počas Veľkej Noci modlili, aby spolu so mnou prosili o zázrak uzdravenia. Jedna dobrá priateľka mi napísala že zázrak nemusí byť v tom že sa uzdravím, ale môže sa stať niečo úplne iné. Myslela som si že je to to, že Kláru dokážem odstaviť bezbolestne, bez nejakých veľkých ťažkostí. Opak bol ale pravdou. Celú Veľkú Noc som sa snažila vyrovnať s tým, že to vzdávam a v utorok ráno som Kláre ponúkla prvú fľašu s mojim mliekom. Keď som ju brala do náručia s pripravenou fľašou v ruke cítila som sa…………………ani to neviem slovami vyjadriť. Bolo to strašné. Klára už bola riadne hladná, ale fľašu proste nechcela. Snažila som sa jej strieknuť mliečko do úst aby cítila že je to moje mlieko a možno tak bude viac ochotná piť. No keď sa jej mlieko náhodou dostalo do úst, všetko ho vypľula. Asi po 20 minútach som už nemohla pokračovať s týmto trápením a normálne som ju nadojčila. Keď sa mi prisala na prsník bolo mi úplne jedno ako veľmi to bolí. V tej chvíli som začala pochybovať či som sa rozhodla správne, ale stále som bola rozhodnutá to skúšať ďalej.
Niekoľko dní sme jej aktívne ponúkali fľašu s rôznymi cumlíkmi, začala som jej ponúkať aj normálnu stravu, ale všetko buď vypľula, alebo sa rovno vyvracala. Proste ešte nebola pripravená na prechod na niečo iné. A rovnako sa to možno dialo preto, lebo nikdy nemala v ústach fľašu no a cumeľ asi 5 krát v živote. Áno možno si teraz hovoríte, že som to mala urobiť radikálne a že keby bola vyhladovaná tak by tú fľašu nakoniec prijala. Verím, že by to tak naozaj mohlo byť, ale ja nedokážem tyranizovať svoje dieťa, ani len na pár dní. A tak som stále po pokuse o najedenie iným spôsobom proste nadojčila.
Počas tohto procesu ma moja LP poprosila, aby som jej napísala a poslal fotodokumentáciu toho, ako sa prsia zlepšovali/ zhoršovali a čo všetko sme pri tom používali. Poradila sa so svojou kolegyňou a spoločne mi odporučili na tri dni všetko vysadiť a sledovať čo sa bude diať. To som zo strachu pred zhoršením odmietla a začala som dávať len univerzálnu masť Dr. Newmana.
Keď som začala skúšať po každom nadojčení dávať iba univerzálnu masť, blížila sa nedeľa Božieho Milosrdenstva. Stále som si neuvedomovala, čo vlastne chcem, čo som ochotná ešte urobiť. Budem ďalej ticho trpieť ja a dojčiť, alebo bude trpieť nejaký čas Klára, kým si nezvykne na fľašu? Dokonca som mala vybavené materské mliečko od kamošky, ktorá ma o niečo staršiu dcérku. Bola ochotná sa s nami o mliečko podeliť. Mati, ak to čítaš, pozdravujem a ďakujem za tento tvoj veľký skutok. 🙂
V sobotu poobede som telefonovala s mojou blízkou priateľkou o tom, čo sa vlastne deje. Patrí do skupiny My Mission, kde sme si vzájomne pomáhali sa posúvať a patrí tiež ku mne srdcu blízkym osobám. Keď sme sa s Beátkou rozprávali opýtala sa ma, či ku mne môže byť prísna. Ja že samozrejme, veď od toho sú priatelia. A tak mi veľmi nežne naložila nech sa nebanujem, a nech sa nepýtam stále prečo sa toto deje mne, ale nech sa zamyslím nad tým, čo vlastne chcem. A keď sa tak rozhodnem, tak nech si za tým stojím a urobím to. Vedela že vo svojom vnútri naozaj viem čo chcem. Že tu už nejde o to niečo si dokazovať, ale urobiť svoje správne rozhodnutie. Zhovárali sme sa nejakú dobu a ja som hľadela na Nutrilon HA, ktorý sme kúpili „keby náhodou“ a na skúšanie fľaše, nakoľko bolo neefektívne rozmrazovať materské mlieko, ktoré som potom aj tak vyliala. To radšej vylejem umelé. Pozerala som na ten Nutrilon a vedela som jedno. Že už nechcem, aby ma to bolelo, ale nechcem ani aby to bolelo Kláru. Po ukončení telefonátu som jej rozrobila kúsok mlieka a skúšala jej ho dávať. Opäť sa vo mne rozozvučalo silné materstvo a odpor k tomu čo robím, bolo mi to proti srsti, no aj tak som to skúšala a skúšala ešte niekoľkokrát. Klára fľašu aj tak nechcela.
Prišla nedeľa Božieho Milosrdenstva a to bol už tretí deň čo som po dojčení používala iba masť. Vrúcne som sa modlila a prosila Ježiša o pomoc. Neprosila som už o uzdravenie, ale o to, aby som to proste zvládla nech to už bude akokoľvek. Ak poznáte obraz Božieho Milosrdenstva, tak viete, že Kristus má ľavú ruku akoby na srdci, z ktorého idú dva lúče. Keď som hľadela na ten obraz (smejte sa či nie) akoby mi ukazoval na prsia, na to, že ma chce uzdraviť svojim milosrdenstvom, svojou obetou, že chce, aby som už konečne UVERILA že ON to môže urobiť. Aktuálne písmo po Veľkej Noci hovorí o znameniach, ktoré Kristus robil po svojom zmŕtvychvstaní. Každý deň čítam o zázrakoch ktoré urobil a vrývajú sa mi do popredia jeho slová ako:
„Už nebuď neveriaci ale veriaci.“
„Blahoslavení tí čo nevideli a uverili.“
„Nech sa stane tak, ako si uverila.“
Boh mi jednoznačne dával najavo, že chce uzdraviť moje telo i dušu, ale ja som doposiaľ stále málo verila. V tú nedeľu som Ježiša poprosila o silu, aby som zvládla ďalej dojčiť. Už som si prestala nahovárať, že s tým chcem skončiť „len“ kvôli bolesti. Od tej chvíle som vedela že chcem dojčiť a chcem, aby Klára bola dojčená, nech už sa deje čokoľvek.
A viete čo sa začalo diať? No asi ten zázrak. 🙂
Krátko po mojom rozhodnutí mi napísala LP nech vyskúšam používať sprej ktorý má zabrániť vytekaniu mlieka z otvorených mliekovodov, no zároveň prepúšťa masť i vzduch. Svitla mi ďalšia iskra nádeje a tak som sa toho hneď chytila. O tri dni na to, som k masti pridala na ošetrenie po dojčení aj daný sprej a voľnopredajné tablety citrovitalu v prípade, že by ma stále otravovala kvasinka. Rany prestali tak veľmi bolieť a bolesť sa v podstate začala zmenšovať. O niekoľko dní na to, som si všimla, že sa mi začínajú ragady poťahovať čerstvým novým tkanivom. Na ľavom prsníku od dvorca k bradavke a na pravom presne naopak. Rany sa teda začali veľmi pekne hojiť.
Počas týchto dní som čítala písmo viac ako doposiaľ a i napriek vyťaženosti sa snažila nevynechať minimálne rannú i večernú modlitbu. Niekedy s Klárou v nosiči o piatej ráno, inokedy v prítmí v posteli. Niekedy, keď deň začne náročne sa pomodlím neskôr, ale snažím sa to nevynechať a vždy poprosiť Boha, aby bol v daný deň pri mne.
No a ako je to dnes? Veľké ragady už takmer nebolia a poťahujú sa novým tkanivom. Vrásky mi už robí len tá malinká spodná ragada na pravom prsníku, ktorá vznikla ako posledná. Tá má tendenciu sa ešte zhoršovať. Paradox je, že je akoby v kútiku úst a ja už Kláru nedokážem polohovať inak, respektíve tak, aby nedráždila žiadnu ranu. Niekedy sa prisaje tak, že ju vôbec necítim, niekedy tak, že riadne bolí. Čo už.
Klára sa začala na prsníky akoby viac prisávať, čiže má ragady pekne hlboko v ústach čo zabraňuje ďalšej devastácii. No a prečo sa to začalo hojiť a zlepšovať až od sviatku Božieho Milosrdenstva? Čo nie je až tak dávno. Myslím, že dnes sú to nejaké dva týždne.
V obývačke máme taký krásny pletený košíček, v ktorom máme veľké množstvo úryvkov z Písma. Bol to svadobný dar od výnimočnej priateľky. Maťka pozdravujem a ešte raz ďakujem.:) Hocikedy keď sme s mužom spolu, vytiahneme si nejaké Slovo a snažíme sa zistiť čo nám tým chce Pán povedať. Taká pekná chvíľka a zamýšľanie sa nad písmom. Posledné Slovo, ktoré mi Jakub z košíčka vytiahol bolo toto:
„A Boh všetkej milosti, ktorý Vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, on sám Vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní.“ (1Pt 5,10)
Keď som si to prečítala takmer okamžite mi vyhŕkli slzy do očí. Nič konkrétnejšie mi Boh nemohol povedať. Nijako viac ma nemohol ubezpečiť, že to proste prejde a ja budem silnejšia ba pevnejšia i vo viere. Možno sa to všetko malo stať, aby som Vám mohla povedať o tom aký je Boh veľký, a že i napriek utrpeniu ktoré prežívame, možno skrze to utrpenie, chce konať zázraky v našich životoch.
Hoc rany ešte nie sú úplne zacelené, proces hojenia je stokrát rýchlejší od nedele Božieho Milosrdenstva ako za celé štyri mesiace – pre mňa je to obrovský zázrak.
Sľúbila som Bohu, že tento príbeh bude o ňom, o tom, aký je veľký, ako koná v mojom živote, že to bude príbeh na jeho oslavu. Dúfam, že som to splnila, a že som Vám dokázala vyjadriť to, ako aj takúto náročnú situáciu s Božou pomocou dokážeme zvládnuť. Možno prežívate vo svojom živote rôznu bolesť, stratu či utrpenie, ale opýtajme sa sami seba. Ako veľmi dôverujeme Bohu? Ako dôkladne sa vkladáme do jeho rúk? Naozaj verím, že to má zmysel, a že mi dokáže pomôcť? Dovolím mu, aby mi pomohol alebo sa iba nekonečne sťažujem?
Dovolím, aby moja bolesť bolela aj iných? Táto otázka je veľmi náročná. Sama si musím priznať, že pojem dojčenie a všetko s ním spojené vytvorilo časom medzi mnou a mojim mužom značnú priepasť. Nakoľko som všetku svoju pozornosť zamerala na dieťa a na udržanie dojčenia, ktoré bolelo, zabudla som na to ako veľmi to zasahuje môjho muža. Keď sme si to konečne uvedomili, museli sme sa naozaj veľmi dôverne pozhovárať a obaja opäť hľadať cestu pochopenia pre toho druhého. Je totiž veľmi ľahké zamerať sa na seba a svoje potreby, hlavne v čase veľkých kríz. Jakub sa o tom nechce veľmi zdôverovať a poprosil ma, aby som to v príbehu veľmi nerozmazávala, čo samozrejme budem rešpektovať. Povedal mi ale aj to, že ak niekto z Vás (mužov) bude mať podobné ťažkosti, nech sa mu pokojne ozve, rád sa o tom dôverne pozhovára a podá pomocnú ruku. Aj pre túto jeho vlastnosť ho tak veľmi ľúbim.
Čo dodať na záver?
- Boh je veľký a chce konať zázraky v našich životoch. Dovoľme mu to!
- Aj v čase kríz sa rozhliadnime okolo seba a nesústreďme sa len na seba.
- Modlime sa často, pravidelne, spoločne a hlavne zo srdca.
- V Písme nájdeme odpovede na všetko.
- Dôverujme svojej intuícii. Boh nám ju nedal nadarmo.
- Nesťažujme sa, hľadajme cestu.
- Ďakujme za všetky dary, ktorých sa nám dostáva. Vďačnosť je najlepší liek na smútok.
V závere vo fotogalérii zverejním fotky svojich bradaviek v priebehu hojenia. Už po prvej časti príbehu sa ma niektorí ľudia pýtali, alebo sa pýtali mojej rodiny, či nemám problém so zverejnením nahej bradavky. Nie, nemám. 🙂 Tieto fotky majú slúžiť tomu účelu, aby ak si to prečíta a pozrie žena, ktorá prežíva niečo podobné, aby vedela, že sa to dá zvládnuť. Aby vedela, že sa mi môže ozvať a ja ju pochopím alebo povzbudím, aby vedela, že Bohu nič nie je nemožné, a že sa to dá! Kto s tým má samozrejme problém, fotografie si pozrieť nemusí.
Objímam Vás a stále prosím o modlitbu.
S láskou, Nels.
