my mission, Nezaradené

Ako sa Klára narodila: časť 3. – Dojčenie

No na túto epizódku som sa „tešila“ obzvlášť. Prečo? Pretože toto bolelo a bolí najviac. Nie len fyzicky, ale hlavne psychicky. Ale poďme pekne po poriadku, aby ste vedeli, kde problém s prsníkmi môže začať a kam až dokáže zájsť.

Od chvíle kedy som ako pubertálne dievča začala menštruovať, nastúpili moje problémy so ženskosťou. Mala som zhruba 12, keď som začala mať nie veľmi príjemné problémy so štítnou žľazou. Struma spojená so zníženou funkciou. Samozrejme mi predpísali hormonálnu liečbu, veď do dnes sa so štítnou žľazou nič iné nerobí. Nuž, čo sa ale začalo diať. Začala mi vynechávať menštruácia, alebo bola veľmi slabá, alebo bola len jeden deň, začali mi hrubnúť chĺpky pod nosom a na miestach, kde to nie je normálne a začali problémy so spánkom. Prosila som mamu, aby sme to skúsili nejako inak a tak sme začali hľadať alternatívne veci. Čo zabralo mne (a nemusí zabrať inému), bol tekvicový olej od doktora Turjanica + chlorela lisovaná v tabletách. Táto kombinácia bola pre mňa spasením. Samozrejme na to všetko aspoň 2 litre čistej vody denne. Okrem iného, som počas Veľkej Noci prišla na to, že opuch štítnej žľazy, a teda jej zväčšenie, mi spôsobuje nadmerná konzumácia mäsa, obzvlášť červeného. Takže som na 7 rokov prestala jesť mäso (a nepoškodilo). Prečo 7 rokov? Neviem. Tak to nejako vyšlo, ale dodnes červené mäso nejem takmer vôbec. Každopádne som postupne vysádzala hormonálne tablety (o čom sme samozrejme najprv lekárke nepovedali) a liečila sa alternatívne.

A? Čuduj sa svete, nebolo to síce hneď, ale časom sa môj stav stále zlepšoval, o čom svedčili aj výsledky z opakovaných kontrol na edokrynológii. Zhruba po dvoch, troch rokoch, sme sa doktorke priznali, že už lieky dlho neberiem a ako sa liečim. Veď by to mohla zobrať do úvahy pri podobných pacientoch ako som bola ja. No a až vtedy začali hromy blesky. Lekárka začala kričať na mamu, že ako sa opovažuje meniť liečbu dieťaťu, či chce byť za mňa zodpovedná, keď sa mi niečo stane a podobne. Dodnes si pamätám ako sa na mňa s hnevom pozrela a povedala mi:

„Mladá dáma s takýmto prístupom budete rada ak vôbec budete môcť mať deti.“

No! A čo sa vtedy vo mne stalo? Blok taký že až. A prečo to sem vlastne píšem? Čo to má spoločné s dojčením a materstvom? Na tie slová som myslela roky, hoc som už žiadne problémy nemala. Problém nastal len vtedy, ako som si zabaštila na klobáske alebo slaninke. Na to moja štítnica zareagovala takmer okamžite zväčšením. Ale, milá pani doktorka si veru určite neuvedomovala ako jej slová zasiahnu krehkú psychiku dospievajúceho dievčaťa. A veru, roky som v podvedomí verila tomu, že ja deti mať proste nebudem, lebo to hovorila doktorka.

Čo sa stalo potom? No keď som otehotnela prvýkrát, takmer hneď sme o dieťa prišli. Prečo? Lebo som neverila že som schopná dieťa donosiť. Keď som otehotnela druhýkrát, začala som krvácať a hneď ma museli hospitalizovať, čo viedlo k rizikovému tehotenstvu a mesiacoch na posteli. Prečo? Lebo som o sebe stále pochybovala. Áno, áno, napriek tomu, že som kresťanka, napriek tomu že sa venujem osobnostnému rozvoju a pozitívne myslenie je mojou chuťovkou. Áno, hlboko vo vnútri som o sebe ako o matke vždy pochybovala. Tieto pochybnosti viedli k nešťastnému pôrodu, ťažkej rekonvalescencii a stále bolestivému dojčeniu.

Vždy som túžila po tom, že ak raz budem mať dieťa, budem môcť dojčiť. Moja milovaná sestra má dve deti a dojčí už takmer 4 roky. Mala nejaké komplikácie, ale nevzdala to. Bola mi v tomto vzorom, že sa to dá, aj keď je ťažšie, aj keď človek nemá oporu vo svojom okolí. Bola prvá z užšej rodiny, ktorá mala deti a veru dodnes sa v mnohých veciach nestretá s pochopením. Dnes jej už dokonale rozumiem, nakoľko je ona jediný človek z rodiny, s ktorým sa radím v otázkach materstva. Prečo? Lebo okrem iného som videla blahodárny dopad dojčenia na jej deťoch. Sú zdravé, skoro vôbec nebývajú choré, majú krásny vzťah s mamou a okrem toho všetkého si to užíva aj ona sama. Mám načítané a napozerané veľa o dojčení. No niekedy ani to nestačí.

Keď sme sa vrátili domov z pôrodnice, už som bola dohodnutá s laktačnou poradkyňou, že nás príde čo najskôr navštíviť, aby sme skontrolovali správnosť prisávania a polohovanie dieťatka. Nevedela mi však sľúbiť kedy presne príde, nakoľko boli sviatky a necítila sa veľmi zdravotne fit. Už v pôrodnici som cítila, že sa dieťa neprisáva dobre. Jednak som mala takmer vždy ešte veľmi naliate prsia a Klára tak nedokázala poriadne nasať bradavku, a jednak sme mali problém, o ktorom sme nevedeli že ho máme. Silné uzdičky v Klárinych ústočkách. Keď sme boli ešte v pôrodnici, vždy som sa čo najviac informovala o zdravotnom stave môjho dieťaťa. Dokonca mamička, ktorá ležala vedľa mňa, mala so svojou dcérou tento problém, ani o tom nevedela, ale tým že jej dieťa stále plakalo a ona už v pôrodnici mala obrovské ragady (rozhryzené bradavky), prišla sa jej lekárka opýtať, či jej môže zastrihnúť spodnú uzdičku, aby sa lepšie prisávala. Mamička pochybovala a ja som ju ešte povzbudzovala nech to určite povolí ak chce dlhodobo dojčiť, že pomôže sebe aj bábätku a dokonca v budúcnosti môže predísť logopedickým problémom. V tej chvíli mi prišlo, že sú naozaj zodpovední a všetko deťom kontrolujú. Potom mi došlo, že keby to tak bolo, skontrolovali by jej uzdičky hneď a ona vôbec nemusela mať takéto problémy. Ja som netušila, že moje dieťa má niečo s uzdičkami, nakoľko sa málo ale výdatne nadojčila a dlho spala, čo znamená že v pôrodnici sa mi ešte nestihli prsníky tak potrhať.

Laktačná poradkyňa (ďalej len LP) k nám dorazila zhruba o tri dni po našom príchode domov. To už som mala na bradavkách mierne skrvavené ranky, ktoré síce boleli ale nijak extra, tak som to ešte zvládala v pohode. Okrem iného som mala od príchodu domov obrovské bolesti dole (vedela som dojčiť len po ležiačky) a takmer každý deň teplotu nad 38 spojenú s triaškami. Po príchode najprv LP skontrolovala uzdičky, aby sme vedeli či nemáme tento problém a veru že sme mali. A nie jednu, ale obe. Potom sa pozrela na to ako prisávam bábätko a bolo to podľa nej skvelé, akurát že sme museli pri každom prisatí Kláre manuálne prstami vyťahovať vrchnú peru, aby nezväčšovala ragady (čo aj tak nepomohlo). Veľa, veľa som sa pýtala, nechcela som už urobiť žiadnu chybu. Do tej doby som si ragady ošetrovala lanolínom, ktorý vraj pomáha. Verím, že mnohým z Vás pomohol ak ranky boli malé. LP ma upozornila na to, že lanolín môže spôsobiť kvasinkovú infekciu na bradavke a ako alternatívu nám odporučila genciánovú violeť (dezinfekcia + hojenie) a olivový olej po a pred každým dojčením + vetrať bradavky. Manžel je farmaceut takže nebol problém hneď všetko zabezpečiť. Tu však pozor! Ja osobne tento postup neodporúčam, ak ešte nemáte zastrihnuté uzdičky. Ešte v ten večer sme začali ošetrovať s genciánkou, ale tá, keďže obsahuje alkohol, veľmi vysušuje. Čo sa stalo? Hneď pri prvom prisatí na preschnutú malú ragadu mi ju Klára tak roztrhla, že som od bolesti vrieskala a vzápätí dostala triašku a teplotu nad 39. Keďže sme nechceli, aby sa to stalo aj s druhým prsníkom zvýšili sme premasťovanie olejom ale aj lanolínom. Už som tú bolesť nechcela zažiť. Bolo mi jedno, čo môže lanolín spôsobiť. Aj tak to nepomohlo a Klára postupne rozhrýzla aj druhú bradavku, ešte horšie ako tú prvú. Nič nepomáhalo a bolesti sa zhoršovali.

Krútite hlavou a pýtate sa prečo sme hneď nedali uzdičky strihnúť? No preto, že nám ich nemal kto strihnúť. Rodiť na Vianoce je síce krásne, ale ak máte problém nemá Vám kto pomôcť, nakoľko je takmer každý na dovolenke. LP nám dala kontakt na dvoch odborníkov na uzdičky, ktorým ona verí, no obaja ordinovali až po sviatkoch. To som nebola ochotná vydržať. Bolesti už boli neznesiteľné. Pred každým prikladaním som už vopred plakala, Jakub ma musel držať a upokojovať aby som nekričala. Neustále sa mi zvyšovala teplota spojená s hroznými triaškami, v ktorých som miestami až blúznila. Neviem koľko dní takto prešlo, keď som sa v jedno ráno zobudila a s plačom sa už vzdávala, že to nezvládam. Volali sme LP, že končíme, že ideme na umelé mlieko ak sa už nič iné nedá robiť. A niečo sa ešte dalo. V prvom rade nás poslala do nemocnice kde sme rodili, aby nám to skúsili strihnúť na novorodeneckom. Potom nám odporučila kombináciu Citrovital (dezinfekcia), kortikoidná masť (my sme použili Fucikord) a Bactroban + pred dojčením naniesť trošku Dentinoxu (gélik na detské ďasná na znecitlivenie). Áno, áno, každý jeden doktor a možno aj laik by nás za to išiel ukameňovať, že keď to ide na bradavku, ide to aj bábätku atď. Nebojte sa nejde. Bradavka sa vždy ošetruje po dojčení a len veľmi tenkou vrstvou, aby sa do ďalšieho prikladania stihlo všetko vstrebať a nebojte sa ono sa stihne.

Šli sme teda do nemocnice, ja som musela ísť ešte na kontrolu krvného obrazu kvôli stratám krvi (ktorý mi aj tak nerobili, lebo že škoda, je to drahé – ale no coment už k tomu), tak sme to využili a kým som ja čakala na pohotovosti, Jakub šiel s Klárou na novorodenecké, kde ho odpinkali s tým, že oni horné uzdičky aj tak nestrihajú, že to strihá primárka a jej už končí zmena. WHAT?????????????

Skoro ma vtedy vystrelo, keď sme sa s Jakubom stretli pri výťahoch. Poslali nás niekde do iného pavilónu na plastickú chirurgiu, kde aj tak nikto nebol. Jakub tam behal hore dole a hľadal niekoho, kto by nám pomohol, a našiel. Touto cestou sa chcem poďakovať pani primárke na detskom stomatologickom oddelení v starej nemocnici. Hoc mala pacientov, keď počula aký máme problém, hneď nás zobrala a vrchnú uzdičku Kláre strihla. Bol to zázrak, na ktorý sme dlho čakali. Keď som sa jej pýtala na uzdičku spodnú, tak vravela, že tá sa jej nezdá byť zlá a tak sme to nechali tak. A to bola chyba.

Hoc to bolelo a stálo ma to kopec síl, dojčila som len po sediačky, nakoľko som tak najlepšie vedela Kláre koordinovať správny úchop a prisatie. Spodná uzdička však stále spôsobovala problémy. Prešlo niekoľko dní a konečne sme sa dočkali aj pána doktora, plastického chirurga, ktorému sa taktiež potrebujem poďakovať, nakoľko si na nás, aj napriek šialenému programu, našiel čas a spodnú uzdičku nám strihol. A ako veľmi bola zlá tá spodná uzdička? Na škále od 1 -5, kde 1 je najhoršia a 5 najslabšia, ju zhodnotil na 2. Takže masaker. Nesľuboval, že už to nebude bolieť, nakoľko bolesť môže spôsobovať mnoho faktorov a ja už som mala v tej dobe také ragady ako svet. Prisatie sa však hneď citeľne zlepšilo.

Bola som napriek stále bolestivému dojčeniu šťastná. Už to malo ísť iba k lepšiemu. Čo sa ale nestalo? Zrazu sa mi veľmi zväčšil pravý prsník, dosť ma bolel, zdal sa stále naliaty a pod pravou pazuškou som cítila stvrdlinu. Dohodli sme sa s LP na návšteve. Keď dorazila, zistili sme hneď viacero problémov naraz. Blokády na pravom prsníku + kvasinková infekcia (dôsledok lanolínu). Ukázala mi ako prsník odstriekavať, aby sa stvrdlinky odstránili a taktiež skontrolovala prisávanie bábätka. Na opuch prsníka som si začala dávať Višňovského masť, aby tkanivo odpuchlo a zablokované mliekovody sa dali ľahšie vyprázdniť. Hneď na druhý deň sme bežali na pohotovosť, nakoľko sa hruda v prsníku zväčšovala, a aj napriek snahe ju vytlačiť to nešlo. Prsník už bol celý červený a zapálený.

No a tu začína najúžasnejší príbeh. Pokúsim sa to zhrnúť naozaj v krátkosti.

Doktor, ktorý ma vyšetroval sa pozrel na prsník a skonštatoval:

„Uhm, je to zapálené. Dáme antibiotiká, teraz Vám pichneme oxitocín a niečo proti bolesti. Prsník, aj keď to bolí, musíte nasilu odsávať.“ Zobrali aj mlieko na rozbor, dodnes neviem aké boli výsledky. Antibiotiká mi strelil len tak z brucha a poslali ma domov. Čo však doktor neurobil je ultrazvuk tej hroznej hrče, na ktorú som upozorňovala. Asi netrebalo. Na druhý deň som si vybavila ultrazvuk protekčne v inej nemocnici, keďže som už nič nechcela nechať na náhodu. Vyšetrovali ma dvaja doktori, ktorí sa rozčuľovali kde som bola.

Diagnóza: Rozsiahly absces prsníka.

Odporúčanie: Okamžitá incízia.

Urobiť mi to museli v nemocnici, kde som rodila, nakoľko v šestonedelí sa s akýmkoľvek problémom musíte hlásiť tam. S výsledkami sme utekali do starej nemocnice. Po ceste som s revom volala svojmu doktorovi čo sa deje, sľúbil, že príde na pohotovosť, nech tam idem.

Prišla som tam s výsledkami a prvá otázka, ktorú mi doktor dal (ten doktor, ktorý ma deň predtým vyšetroval) bola:

„Prečo ste šli na ultrazvuk do inej nemocnice?“

Tak ja na to: „Lebo tam mi urobili ultrazvuk hneď a protekčne.“ Prišiel môj doktor a tak dvaja doktori začali riešiť čo so mnou ďalej. Až vtedy sa službukonajúci doktor pozrel na moje výsledky z predošlého dňa, kde som mala CRP 185!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!Už len dodal: „Uhm, CRP 185, tak to bude absces.“ WHAT??????????????? A to prečo mi nezavolali? Prečo ma o tom neinformovali? Keby som to ja nechala tak, vôbec by sa tým nikto nezaoberal? Pacient má výsledok vysokej infekcie a oni nič? Opýtali sa ma kedy som jedla aby ma mohli ešte v ten večer operovať. Pýtala som sa, ako dlho to bude trvať a kedy ma pustia domov, keďže je moje dieťa čisto dojčené. Sľúbili, že ak bude všetko ok tak cca 2 hodinky po zákroku môžem ísť domov.

Pre laikov, čo je to absces. Je to ložisko naplnené hnisom, ktoré spôsobuje zápal celého okolia. Ja som si pravdepodobne zaniesla infekciu pri ošetrovaní bradaviek, nakoľko to boli otvorené rany a infekcia sa tam mohla veľmi ľahko dostať. Tento stav je sprevádzaný vysokými horúčkami. Takže, prišli sme domov, ja som už nemohla nič jesť ani piť a Kláru som pooooooriadne nadojčila. Tu už je človek bezbranný a tak Jakub po ceste kúpil umelé mlieko, ak by sa čokoľvek skomplikovalo, a ja by som sa nemohla vrátiť. S Klárou ostali doma babky a my sme šli na 17:00 do nemocnice. Môj doktor nakoniec neprišiel a mala ma operovať istá pani doktorka. Nechcem jej robiť zlé meno, tak ju radšej nespomeniem. Zo začiatku sa mi zdala veľmi zodpovedná nakoľko si chcela ešte raz urobiť ultrazvuk pred samotným zákrokom. Hovorila som si, že je to super, že sa tak pripravuje. Pekne mi vysvetlila ako mi urobí 2 vývody, aby sa dalo miesto abscesu potom preplachovať. Jediné čo ma prekvapilo bolo, keď som ju poprosila, aby mi pri ošetrovaní nezabalili bradavku, aby som mohla hneď dojčiť. Ostala samozrejme prekvapená:

„A to vy chcete ešte dojčiť?“

„Samozrejme, že chcem.“

Okolo 19:00 som už ležala na………no nemôžem povedať že na operačnom stole, lebo ma operovali na koze, čo mi prišlo dosť vtipné.

Prebudila som sa na izbe, kde pri mne sedel Jakub. Keď už som dostatočne vnímala, pozrela som sa na prsník na ktorom bola len z boku jemne prilepená gáza a podo mnou jedna mláčka mlieka. Prišlo mi to zvláštne no neriešila som ešte. Po chvíli prišla sestra ktorá mi povedala že absces tam nebol, pretože po tom čo doktorka prepichla prsník vytekalo len zahustené mlieko. Takže neurobili žiaden dren, ale vývod nechajú zahojiť. Keď som sa už lepšie prebrala, poobzerala som si prsník a zistila, že hrča je stále tam a dierku mám asi centimeter a pol od nej. Dala som si zavolať lekárku, ktorá ma operovala a ešte tam som jej ukázala že hrčka nezmizla. Podotýkam že hrča mala na ultrazvuku cca 5×5 cm. Doktorkina reakcia?

„No hádam nečakáte že zapálené a opuchnuté tkanivo odpuchne za 5 minút.“

No veru Vy ste doktorka nie ja, tak nebudem robiť múdru. Antibiotiká som mala brať ďalej a o dva dni prísť na kontrolu. Tak aj bolo. O 2 dni som prišla na kontrolu, kde ma vyšetrovala zase iná doktorka, ktorá o mojom stave nemala prehľad. Pozrela si hrču aj ultrazvukom a viete čo? Nezmenila sa! Cca 5×5 cm. Pýtala som sa jej, či sa to mohlo zase napustiť, no mala som pocit že sa vyhýba priamym odpovediam na moje otázky. Táto doktorka mi kázala nechať to tak, že asi je to krvná zrazenina, ktorá sa vstrebe, že to nemám nasilu pučiť keď to nejde. Ok, hovorím si, asi to tak bude lepšie. Pre istotu som mala prísť na ďalšiu kontrolu o ďalšie dva dni.

O dva dni ma vyšetroval opäť iný lekár, ktorému som opäť musela vysvetliť čo sa deje. Ten mi už ultrazvuk neurobil, ale tvrdil, že ak to nebudem vytláčať tak sa mi to bude stále nalievať a opäť sa to zapáli. Čože? Veď sa už všetci dohodnite čo s tým mám robiť!

Počas všetkých týchto dní som bola nadmieru zúfalá a prosila Boha o pomoc. Nikto, nikto, nikto nevedel čo mi je, čo to mám v tom prsníku a ako k tomu pristupovať. Moja LP ochorela a tak ma ešte odkázala na inú LP, ktorá vraj dokáže odstriekať každú blokádu. Takže ak to pôjde, tak ona to dokáže. Ešte v ten deň sme šli k nej domov a………………………….neodstriekala. Namiesto toho mi to pri každom pokuse odstriekať navrelo, či u nej, či doma.

Starú nemocnicu som už nechcela ani vidieť a tak som si skúsila vybaviť vyšetrenie v Šaci. Tam ma v priebehu sobotného večera dosť dlho vyšetrovali dve lekárky. Urobili aj ultrazvuk, ale samé priznali že nie sú ultrazvukárky a nevedia presne určiť čo to tam je a pokiaľ nemám iné príznaky (teplota a bolesti) nechcú ma zbytočne zase otvárať. Mala som prísť hneď v pondelok na ultrazvuk k špecialistovi a podľa toho sa rozhodne. V pondelok som prišla a to bol posledný deň, čo som brala antibiotiká. Vyšetril ma sám prednosta, no tiež to nechcel uponáhľať, na absces to nevyzeralo, že počkáme čo bude po ATB.

Stav prsníka sa držal 14 dní v hladine kľudu. Prečo? No lebo som brala antibiotiká. A čo sa stalo na deň 14-ty? Dopoludnie bolo také ako každé iné. Okolo druhej, keď som si Kláru priložila na ten prsník na odgrgnutie, ma zrazu začal veľmi bolieť. Pár minút na to, ako prišla bolesť, som začala cítiť že mi stúpa teplota. V priebehu dvoch hodín stúpla s triaškou na 39,5. Začala som hneď odstriekavať a opäť začalo odtekať zelené husté mlieko. Bolesť sa stupňovala, prsník zrazu sčervenel a ja som odstriekavala čo to dalo. Volala som LP, aby zavolala lekárke, ktorá ma vyšetrovala v Šaci (oni sa poznajú), že čo mám robiť. Najprv sa nevedeli skontaktovať, no neskôr zavolala, nech idem určite na príjem, že ona zavolá kolegovi a prinajmenšom, aby sme prežili noc bez vysokých teplôt, aby ma hospitalizovali ak sa bude dať aj s dieťaťom. Obliekli sme Kláru, ktorá už aj bez toho veľmi plakala. Asi cítila, že sa niečo deje (lebo ona skoro nikdy neplače). Lekár nás už očakával, hneď ma zobral na vyšetrovňu, pozrel sa mi na to na dvoch rôznych ultrazvukoch a odporučil hneď vybrať von, aby som sa už netrápila. Veľkosť to nezmenilo, stále 5×5. Keďže jemu končila zmena, odprevadil ma na oddelenie, spísal so mnou papiere a čakala som čo sa bude diať. Kláru a Jakuba hospitalizovali so mnou. Dostali sme malú izbičku s prístelkou aj sprchou a WC. Jeden luxus. 🙂

Kláru som nadojčila čo sa dalo, Jakub si ju dal do nosiča a mňa okolo 9:00 brali na sálu. Po ceste som sa modlila, aby mi už Pán Boh dal znamenie. Či mám dojčiť, alebo sa mám na to vykašľať. Či mám ešte bojovať, alebo aj tak nech urobím čokoľvek, vždy sa niečo prihodí. Naliehala som, keďže už duša ani telo nevládli. Kto neverí v Boha, neuverí aj tak, a kto verí, nech číta.

Neviem, či ste videli film Umučenie Krista, ale v tom momente, keď som žiadala znamenie sa mi v mysli objavil obraz, ako Kristovi pribíjali obe nohy na kríž. V tom momente som pochopila. Má to byť obeta, má to byť bolesť za niečo, za niečo obetovaná. A tak som to tam na tom vozíku celé odovzdala za zdravie mojej milovanej dcéry a za všetky matky na svete. Keď ma už chystali na operačnom stole, vravela som mu:

„Otče, nech je všetko ako chceš ty. Ja som už úplne bezmocná. Odovzdávam sa do tvojich rúk.“ a v pokoji som zaspala.

Keď som sa zobudila na izbe, už pri mne sedela lekárka, ktorá ma operovala. Rozpovedala som jej svoj príbeh (nakoľko ju to veľmi zaujímalo). Len gúľala očami, keď počula čo všetko sme si zažili. Keď som sa pýtala na prsník vravela, že vytiahli vyše deci hnisu. Pýtala som sa, či to nebolo len zahustené mlieko. Nie, bol to riadny hnis, ktorý vychádzal pri opätovnom stláčaní aj cez bradavku. Pýtala sa ma na ragady, nakoľko sa na operačke zľakla, že to nejako nedopatrením urobili oni, ale potom si všimla, že už sú hrany zacelené, takže pochopila, že je to staršieho pôvodu. Bola úplne v šoku, keď som jej povedala, že aj napriek takým ranám dojčím. Pýtala sa ma ako je možné, že mi to nevytiahli pri prvom zákroku. No ja neviem, ale netrafiť 5 cm guľu, ktorá trčí z časti von……………nerozumiem ani ja.

Na druhý deň prišla za mnou lekárka, ktorá mi to pomáhala všetko vybaviť a od prvého vyšetrenia si ma zobrala v podstate pod svoje krídla a starala sa o mňa. A tak to má byť. Vedela od začiatku o čo ide a aký má všetko priebeh. Je nezmyselné ak Vás zakaždým kontroluje iný doktor, ktorý má iné praktiky. Rana vyzerala dobre a „pozvala ma“ na preplach. Myslela som, že to bude v pohode, ale keď mi to striekla hlboko do prsníka, jajaaaaaaj, kopala som nohami od bolesti. Nechcela ma pustiť ešte domov, aby mi to tam poriadne popreplachovali a pustili ma domov až keď to už nebude potrebné. Myslím, že veľmi zodpovedný prístup k veci a dieťa a muž mohli ostať so mnou. Doma by to bolo náročnejšie v starostlivosti o seba i o dieťa a tak mi Jakub v podstate stále pomáhal. V nemocnici sme ostali 3 dni, keď nás spokojná doktorka, s tým ako prsník vyzerá, poslala domov. Dostala som ešte antibiotiká na 5 dní a o 3 dni som mala prísť na kontrolu. O tie 3 dni mi urobila zase preplach a už nechala ranu tak nech sa sama zacelí a mala som prísť 3 dni po dobratí antibiotík, aby sme sa uistili že sa prsník opäť nezapaľuje. Musím Vám povedať, že sťastnejšieho doktora, zo stavu svojho pacienta, som ešte nevidela. Doktorka skákala od radosti, z toho, že som prišla bez teploty a po kontrole prsníka bola veľmi spokojná. Zapriali sme si, aby sme sa ešte dllllllho nevideli a spokojná som odišla domov.

Nikdy vo svojich príbehoch nemenujem konkrétne, ale touto cestou sa chcem zo srdca poďakovať pani doktorke Orkutyovej za jej jedinečný prístup, profesionalitu a hlavne ľudskosť. Vôbec ma nepoznala a pomohla mi tak, ako ani jeden doktor v starej nemocnici. Mohla ma pokojne po zákroku prenechať iným kolegom, ale vždy všetko naplánovala tak, aby mi všetky vyšetrenia robila ona, aby ma mala stále pod drobnohľadom. A to si veeeeeeeeeeeeeľmi vážim, pretože dnes je to ojedinelé.

Dlhý príbeh čo? 🙂

Už len trošičku vydržte do konca. 🙂

Na profesionalitu a odbornosť lekárov si už urobte vlastný názor, verím že skúseností máte aj Vy habadej. Mrzí ma, že dnešní lekári majú toho toľko, že sa nestíhajú venovať pacientom dostatočne a mnohokrát aj zodpovedne. Ani sa nečudujem že sú na prášky, keď musia ťahať nenormálne dlhé zmeny (12 /24) a veľakrát aj hneď po sebe. Oni v podstate v tých nemocniciach žijú. No, ale na druhej strane, keď si vyberali povolanie vedeli, do čoho idú a ako to u nás vlastne celé je. A kto na to dopláca? Pacient.

Ale aby som sa vrátila k tomu dojčeniu. Dnes, čo je 8 týždňov po pôrode, stále dojčím z oboch prsníkov, ktoré stále bolia. Pravý prsník sa po abscese ešte spamätáva a tvorba mlieka v ňom rapídne klesla, postihnuté mliekovody sa ešte nespamätali. Ľavý prsník sa to snaží dohnať a tvorí mlieka až nadmieru, takže každý deň odsávam jak blázen nakoľko už mám strach pred blokádami. Mlieko uskladňujem takže ak by niekto potreboval, zavolajte. 🙂

Niekedy to bolí menej, niekedy viac, ale viete prečo to nechcem vzdať?

Klára odchádzala z pôrodnice s refluxom a váhou 3kg. 22.2. bude mať dva mesiace a už teraz váži niečo cez 6kg. Keď ju počujem ako si spokojne odfukuje a hmká na prsníku, som nadmieru spokojná aj ja a keď sa už teraz na mňa medzi dojčením rehoce od radosti a spokojnosti, nemôžem urobiť inak. Nie je to vôbec ideálne. Napriek tomu, že plače len vo výnimočných prípadoch, reflux je ozaj pre mňa strašiak. Pretože keď sa zgrcia znamená to pre mňa dlhšie dojčenie – dlhšie prežívanie bolesti. Ale aj tak to stojí za to.

Ešte chcem vyjadriť jeden názor. A dúfam, že ma nedojčiace mamy neukameňujú. Je to len môj názor. Mnohé mamy mi písali v priebehu toho ako sa to celé dialo, nakoľko som prosila o pomoc v modlitbe cez FB. A bolo krásne vidieť to, ako sa mamy cítia. Tie, ktoré dojčiť prestali mi písali, že moja psychika je dôležitejšia, a že dieťa ma bude ľúbiť aj keď bude kŕmené umelým mliekom, že sa nemusím tak trápiť. Tie ženy, ktoré mali problémy a aj mi o nich písali, ale dojčiť neprestali, ma povzbudzovali, aby som to nevzdávala a bojovala kým sa dá a kým to zvládam. Každá žena vie koľko toho zvládne a ja každej rozumiem, že na svoje rozhodnutie mala určite pádny dôvod. Okrem iného vnímam, že mamy ktoré prestanú dojčiť majú tendenciu sa neustále za to pred inými ospravedlňovať a vysvetľovať. Ženy, vôbec to nemusíte robiť. Bolo to Vaše rozhodnutie a nikoho do toho nič nie je. Ak ste takto šťastnejšie a Vaše dieťa je spokojné, nemáte čo riešiť. Ani ja nemusím nikomu vysvetľovať prečo sa tak trýznim a dojčím cez bolesť. Je to proste moje rozhodnutie, ktoré sa ešte časom môže pokojne zmeniť.

Ja som od prirodzenia bojovník, nedokážem sa vzdať kým nevyskúšam všetky možné alternatívy, inak by toto bolo pre mňa zlyhanie. Vzdať sa bez boja. A tak som si vybrala a tak bojujem. Je to moja voľba, moja bolesť, moja cesta.

A čo chcem týmto najdlhším príbehom odkázať Vám? Na konci tohto príspevku Vám chcem napísať kto a čo mne konkrétne pomohlo pri zvládaní môjho problému.

  • Ak čakáte bábätko a chcete úspešne dojčiť určite si preštudujte príspevky na
https://www.mamila.sk/

Tu nájdete všetko, čo potrebujete pre úspešné začatie dojčenia, ale aj rady pri prípadných problémoch.

  • Nenechávajte veci na náhodu a ak sa dá, absolvujte ešte pred pôrodom kurz dojčenia a nosenia, aby ste boli naozaj pripravená (v nemocnici Vám skôr nikto dobre neporadí ani nepomôže).
  • Ak nastane hoc len malý problém OKAMŽITE si zavolajte LP domov, nečakajte kým Váš problém narastie. Ak neviete koho, zavolajte/ napíšte mi a ja Vám odporúčim.
  • Čo naozaj pomáha na hojenie bradaviek je:

Genciánka, Univerzálna masť doktora Newmana (namiešajú v lekárni) a Dentinox na bolesť. Nehovorím že nezaberú aj esenciálne veci a homeopatia, ale ak máte naozaj mega ragady ako ja a veľké bolesti potrebujete niečo poriadne. Mne je ľúto, že som o univerzálke nevedela skôr a nedávala ju od začiatku. Mohla som mnohému predísť.

  • Verte sama sebe a svojej intuícii. Každý Vám bude chcieť dobre poradiť, ale verte sama sebe, verte tomu, čo cítite že je správne, nech Vám ľudia hovoria čokoľvek.
  • Ak si neviete poradiť a prepadá Vás zúfalstvo, modlite sa. V modlitbe najčastejšie nájdeme odpovede na naše trápenia. Môžete sa samozrejme modliť aj skôr ako je zle. 🙂
  • Ak sa nejako rozhodnete, je to len Vaše rozhodnutie a nemusíte sa zaň nikomu zodpovedať.
  • Tešte sa zo svojho dieťatka koľko to len ide.
  • Ak by ste potrebovali poradiť alebo pomôcť, kľudne zavolajte. Po druhej operácii abscesu som sa pýtala svojej LP či je ešte niečo, čo sa mi môže stať, na čo sa možno pripraviť. A ona na to: „nič čo by ste si už nezažili“.

Ženy moje, ale aj ich muži, ak to čítate, prajem Vám zo srdca, aby sa Vám nikdy nič podobné nestalo, aby ste preplávali rodičovstvom bez väčšej námahy, aby ste si boli vzájomne oporou, aby ste sa navzájom ľúbili a pomáhali si.

Dojčeniu zdar!

S láskou, Nels.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.