my mission, Nezaradené

Keď už dojčenie nebolí alebo Na čo si dať pozor?

Tak dlho som premýšľala o tom, aké to bude, keď budem môcť povedať, či napísať tieto slová: „Dojčenie nebolí!“. Ozaj som si myslela, že maminky čo dojčia dlhodobo proste klamú, a že nie je možné, aby dojčenie nebolelo. Dnes už viem že to nie je pravda i to, že dojčenie môže byť naozaj nádherná vec.

Keď ste si čítali moje strastiplné začiatky spojené s materstvom a hlavne dojčením viete, že to nebolo med lízať, a že som si naozaj prešla ťažkým 9-mesačným očistcom. Všetko beriem tak, ako to je a aj to, že mi vo všetkom čo sa mi v živote podarilo Pán Boh požehnal. To, že som v bolestiach dokázala dojčiť 9 mesiacov je tiež len o Milosti Božej, ale je to aj vec, za ktorú samú seba uznávam, a za ktorú sa budem asi do konca života obdivovať. Prečo? No, niekoľko ľudí sa ma už opýtalo, že či to stálo za to, a že keby som vedela čo ma čaká, či by som do toho išla opäť. Mám na to jednoznačnú odpoveď: NIE!!! Naozaj, keby som vedela, čo to všetko bude obnášať, čo všetko budem musieť prežiť, koľko bolesti vytrpieť, koľko sĺz vyplakať, že sa ocitnem na pokraji šialenstva………tak to naozaj nie. To by už Klára dostala fľašu hneď po pôrode. Fakt nebudem robiť hrdinku, toto čo sa stalo nám (teda mne) nikomu neprajem.

K liečbe ragád ako takých som sa už vyjadrila v druhej časti o dojčení, preto tu chcem už len naozaj zdôrazniť, že to, čo najviac pomáha a čo sa najviac v praxi mamičiek osvedčilo je Univerzálna masť Dr. Newmana. Nedajte sa odradiť nikým a ničím, že to dieťatko nemôže. Áno, po natretí sa dieťatko na to nemôže prisať, treba počkať cca 5 minút, kým sa všetko vstrebe do podkožia, ale ak budete natierať až po nadojčení a zaspinkaní bábätka, nemusíte sa ničoho obávať. Naozaj, aj mne sa začali zaťahovať rany až po tom, čo som úplne všetko ostatné vyradila a natierala som len univerzálnou masťou. Preto držím palce každej mamke, ktorá sa stretne s ragadami.

Aby ste ale ragadám úplne predišli, odporúčam sa na pôrod a na pobyt v nemocnici veľmi dobre pripraviť, nakoľko veľakrát práve pobyt v nemocnici a praktiky v nej znemožnia dojčenie ako také. Odkedy sa aktívne venujem dojčeniu oslovuje ma veľmi veľa mamičiek, píšu mi správy, volajú mi, zdieľajú so mnou svoje skúsenosti, alebo potrebujú poradiť, zháňajú dobrú laktačnú poradkyňu. Ale čo je najhoršie, a je to teda problém nás mamičiek, že sa nepripravujeme na dojčenie ešte pred narodením dieťatka, ale všetko riešime, až keď nastane problém. Preto ak náhodou v tomto období čakáte bábätko a neviete či a ako dojčiť (aj ja som si myslela, že viem, ale nevedela som), skúste sa nakontaktovať na laktačnú poradkyňu, poradkyňu nosenia už teraz, aby ste boli naozaj na všetko pripravené. Je to ten najlepší štart pre bezproblémové začatie dojčenia a prístupu v prvých chvíľach života.

Čo je ešte nesmierne dôležité po pôrode? Kontakt koža na kožu nepretržite až do prvého SAMOPRISATIA! Prečo ten výkričník? Pretože to sa naozaj nedodržiava. V pôrodniciach si hovoria „baby friendly“ oddelenia, ale po pôrode Vám dajú bábätko na hruď asi tak na 5 sekúnd a potom Vám ho berú. V tom lepšom prípade ho dostanete koža na kožu hneď po prvých vyšetreniach čo trvá zhruba 20 minút a môžete tak mať bábätko prvé dve hodiny po pôrode kým ešte ležíte na pôrodnej sále. Ako náhle Vás ale idú presúvať na lôžkovú časť, bábätko vám väčšinou zoberú a dajú až vtedy keď sa prvýkrát zobudí po prvom nesmierne dlhom novorodeneckom spánku. Ak sa Vám bábätko nestihne SAMOPRISAŤ pred týmto dlhým spánkom, výrazne sa ohrozuje jeho schopnosť prisať sa a bezproblémovo sa dojčiť. Prečo SAMOPRISATIE? Pretože bábätko má všetky schopnosti na to, aby sa samostatne prisalo na bradavku maminky, bez akejkoľvek pomoci, ak je po pôrode koža na kožu. Bohužiaľ sa stáva, že netrpezlivé sestry z novorodeneckého k Vám prídu a budú bábätku nasilu tlačiť Vašu bradavku do úst. Vtedy je viac ako nepravdepodobné že sa Vaše bábätko prisaje, pravdepodobnejšie je to, že sa rozplače a bábätko Vám nakoniec vezmú.

Ako k Vám dorazí Vaše bábätko po pôrode na izbu po prvom prebudení? No väčšinou príde s pani sestričkou zahúľané a zatiahnuté v perinke po veľmi dlhých hodinách, kedy sa Vy budete krútiť na posteli a premýšľať nad tým, prečo Vám ho ešte nepriniesli a kde vlastne je a čo s ním vlastne robia. Nebojte sa Vaše pocity sú vtedy na mieste. Predstavte si čo robí väčšina cicavcov keď sa im narodia mláďatká. No matka ich nepretržite ochraňuje, kŕmi, stíska, mazná a nikomu nedovolí priblížiť sa. Len my ľudia sme na to akoby zabudli a my ženy potláčame tieto svoje pocity po pôrode a tvárime sa že je to normálne, veď predsa lekári musia vedieť čo je pre naše deti najlepšie. No dovolím si povedať, že veľakrát naozaj nevedia, alebo pre pohodlnosť nechcú vedieť (česť výnimkám!).

Keď Vám už prinesú bábätko v perinke a Vy si ho chcete dať na prisatie, zistíte, že to nejako nejde, že Vám tá perinka zavadzia, ale počúvate sestru, ktorá Vás inštruuje, začne Vám naťahovať vaše panenské bradavky a ak sa bábätko ani tak neprisaje skonštatuje, že budete potrebovať klobúčik, lebo nemáte dobré bradavky na dojčenie. TOTO milé dámy sa stáva 80% mamičkám. Vaše bradavky sú úplne v poriadku a rovnako aj Vaše dieťa. Čo nie je ale v poriadku je bábätko v perinke. Preto sa pre správne dojčenie a správne prisatie odporúča bábätko vyzliecť z perinky, dať si ho do jednej zo správnych polôh na dojčenie

(viete si ich pozrieť aj v tomto odkaze:

https://www.mamila.sk/sk/pre-matky/pomoc-pri-dojceni/polohy-pri-dojceni/)

a dojčiť ho tak ,aby prijímalo dostatok mlieka a tak sa zabezpečilo dobré priberanie bábätka. Pri správnej polohe sa vyhnete poškodeniu bradaviek. Ja som tomu v pôrodnici neprikladala taký význam nakoľko som mala čo robiť sama so sebou a bola som takmer imobilná, čo sa neskôr odzrkadlilo na obrovských ragadách a mesiacoch plných utrpenia. Preto ak chcete plnohodnotne dojčiť, pripravte sa na to nie len vedomosťami, ale aj prakticky a hlavne ak budete rodiť v nemocnici, pripravte sa na tvrdý boj s nemocničným personálom (opäť česť výnimkám!). Preto ak budete mať jasnú predstavu o tom, čo chcete a čo nechcete v pôrodnici zažiť, pripravte si dopredu pôrodný plán, ktorý je povinný personál nemocnice dodržiavať (pokiaľ na to má podmienky). Určite ale nie je v ich kompetencii bábätká potajomky dokrmovať umelým mliekom, alebo na Vás kričať, keď nerobíte to, čo Vám nariaďujú. Verím, že v každej z Vás je schovaná levica, ktorá bude bojovať za svoje mláďa.

Ach trošku som sa rozohnila 😀 😀 😀

To preto, že si na to všetko opätovne spomínam a aj keď som to mala ťažké, ľutujem, že som sa skôr nebila viac za svoje dieťa a za to, aby sme boli minimálne od seba. Nevadí, čas už nevrátim.

Dnes môžem povedať, že patrím k šťastným matkám, ktorá sa teší zo svojho dieťatka, z toho, ako prosperuje (aktuálne 10 mesiacov a takmer 13 kg 😀 ), z toho, že je to nádherné zdravé dievčatko, ktoré miluje dojčenie a ja konečne môžem povedať, že ho milujem tiež. YES!

Ako sme to celé prežili? Poviem Vám, že ani netuším a keď si spätne čítam články, ktoré som napísala o dojčení, pôrode a podobne, tak si už na viac ako polovicu skutočností nepamätám. Myseľ a pamäť sú neuveriteľne múdre a snažia sa mi vymazať zo spomienok veci, ktoré boleli. Samozrejme, nezabudla som na všetko, je to kritická životná skúsenosť a dodnes mám mnohé obrazy pred očami. Je to už ale také zahmlené, akoby zo sna.

Nemôžem ale nespomenúť dve naozaj kľúčové osoby v tomto celom príbehu. Osoby, ktorým najviac vďačím za to, že som to celé prežila a nezbláznila sa. Chcem im aj takouto cestou verejne poďakovať.

Prvou osobou je môj milujúci manžel Jakubko. Ocko, ĎAKUJEM TI! Ja viem, že si to už z mojej strany počul veľakrát, ale mám potrebu to vyjadriť aj takto verejne. Ďakujem, že si pri mne stál, že si ma držal keď bolo najhoršie, keď si sa staral o Kláru, keď bolo najhoršie. Ďakujem, že si ma nechal vždy sa rozhodnúť vo všetkom na základe seba a svojho prežívania, že si nebol sebecký, ale snažil si sa, tie náročné mesiace, byť mi tou najväčšou oporou. Si úžasný milujúci, láskavý, ohľaduplný manžel a otec a ja budem Bohu naveky ďakovať za to, že spojil naše životné cesty. Ženy, prajem aby každý jeden muž Vám bol takou oporou, akou je pre mňa ten môj.

No a tou druhou osobou je moja úžasná laktačná poradkyňa Majka. Majka moja milá, bez Vás by sme to tiež nedali. Boli ste vždy prítomná, vždy ochotná sa porozprávať, počúvať moje dlhé reči plné bolesti a zúfalstva, no najmä urobili ste všetko pre to, aby ste mi čo najviac pomohli nie len teoreticky ale NAOZAJ! Len vďaka Vám som to v štvrtom mesiaci nevzdala, len vďaka Vám som cítila nádej a videla svetielko na konci nekonečného tunela. Vy ste boli asi jediná, ktorá ste verila, že sa to zahojí a že to bude dobré. Ďakujem aj za Vašu vieru, za Vaše modlitby. Viem že pomohli.

O Pánu Bohu snáď už ani nemusím hovoriť. Bez teba Pane Bože by bolo všetko moje trápenie zbytočné. Ale práve Ty svojou vlastnou obetou dávaš význam tej mojej. Dnes ešte netuším prečo som si to všetko mala prežiť, ale verím, že si mal so mnou aj v tomto smere hlboký zámer.

Milí moji čitatelia, nebudem tento príbeh už ďalej predlžovať, preto Vám na záver poviem už len pár slov:

„AK NIEČO V ŽIVOTE NAOZAJ CHCETE, CELÝ VESMÍR SA SPOJÍ, ABY STE TO DOSIAHLI!“

Táto životná skúsenosť mi to jednoznačne ukázala. Cesta nie je ľahká, je tŕnistá a náročná. Ale na jej konci čaká sladká odmena. Tak si pre ňu poďte. 😀

S láskou, Nels.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.