Keď som pred niekoľkými dňami či týždňami zverejňovala svoje zúfale statusy na „fejsbúku“, niektorí z Vás mi písali, že sa už tešia na to, ako z toho urobím ďalší príbeh. Najskôr som si myslela že to nechám na neskôr, nakoľko si nechcem pripomínať niečo, čo ma skoro zabilo, ale na druhej strane si uvedomujem, že moja myseľ sa snaží mnohé veci vytesniť a zabudnúť, a preto ak chcem, aby to bolo čo najautentickejšie, musím to napísať teraz. Nakoľko som stále veľmi emočne rozhodená a každý deň mnou prebehne milión pocitov a otázok, nebudem si tentokrát klásť servítku pred ústa a napíšem veci tak, ako som ich vnímala, vnímam a ako sa proste z môjho pohľadu stali. Viem že mnohé z Vás, ktoré tento príbeh budete čítať, ste si prešli niečím podobným, možno dokonca horším. Nechcem sa ľutovať ani porovnávať. Nechcem aby sa kvôli tomu ženy začali báť rodiť. Chcem len vyrozprávať to, čo sa prihodilo mne a možno tak pomôcť rozhodnúť sa mnohým, kde a s kým budem rodiť, kde a komu odovzdám do rúk život svoj i svojho dieťaťa.

Ako niektorí z Vás vedia, dlhé mesiace som bola na rizikovom tehotenstve, čiže som sedela doma na zadku. Vravím ľuďom, keď sa ma pýtajú na priebeh tehotenstva, že my sme tí málopercentní. Čo to znamená? Počas tehotenstva i pôrodu sme si prešli vecami, ktoré sa stávajú len mizivému percentu tehotných žien. Napríklad nízko položená placenta do polovice deviateho mesiaca (pri takomto druhu nemôžete rodiť prirodzene nakoľko môžete vykrvácať a bábätko sa môže udusiť), začiatok pôrodu odtečením plodovej vody, zrastené obe uzdičky v ústočkách bábätka, absces prsníka a podobne.

Ale poďme pekne postupne. Ako som už vravela, od polovice deviateho mesiaca som vedela že už môžem rodiť prirodzene, nakoľko sa placenta dostatočne vytiahla za záhlavie bábätka. Bola som potešená, ale zároveň som sa veľmi bála. Už som sa psychicky viac pripravovala na sekciu. Nevadí. Z počiatku som bola presvedčená že chcem rodiť v nemocnici v Šaci, nakoľko zo skúseností žien, ktoré poznám, boli najviac spokojné a najviac dokázali vyhovieť „špeciálnym“ požiadavkám (dula, muž pri pôrode a pod.) V prípade, že by sme nemali termín v zime, by som však určite rodila v Krompachoch, nakoľko zo skúseností žien, je tam naozaj moderný prístup k pôrodom a hlavne čo najprirodzenejší, čo si myslím, že prvorodička určite potrebuje a ocení.

Nuž, nerodila som, ale ani v jednej ani v druhej nemocnici. Rozhodla som sa tak, ako asi veľmi veľa žien, že som rodila v nemocnici, kde rodí môj gynekológ. Naivne som si myslela, že keď nás pozná celé tehotenstvo, bude k nám aj tak pristupovať. Vravím – naivita (aspoň ja to tak vnímam). Možno sú moje tvrdenia drsné a možno by niekto povedal že nefér. Mnohé z Vás určite rodili taktiež v starej nemocnici v Košiciach a nemali absolútne žiadne problémy, či výhrady. Verím, že keby aj môj pôrod prebehol v pohode a o 3 dni by ma pustili domov, bola by som úplne spokojná a v pohode. Ale nebolo tomu tak.

20.12.2019 o 4:00 mi začala odtekať plodová voda. Zobudila som Jakuba, zavolali sme doktorovi a tešili sa, že už to prichádza. Normálne sme sa radovali, pripravovali veci do pôrodnice a tešili sa, že čochvíľa budeme traja. V starej nemocnici máme pôrodné sály na treťom poschodí, kde som sa na chodbe stretla ešte s jednou mamičkou. Na to že sme išli rodiť nás teda nechali pekne dlho čakať, myslím že vyše trištvrte hodinu. Samozrejme, že na príjme som sa hneď pýtala na voľnú izbičku (samostatná prvá doba pôrodná), no tesne predo mnou prišla mamička, ktorá ma predbehla. Takže ma čakala spoločná vzdycháreň. Mamička, ktorá so mnou čakala na chodbe porodila asi do hodiny. Taký rýchly pôrod by si prial asi každý. Jediný problém bol v tom, že keď už kričala že rodí nikto jej chuderke neveril. Doktorke končila zmena a keď ju naposledy kontrolovala bola asi na 4cm. Doktorka odišla a dievča chudina skoro sama porodila keď sa pokúšala prejsť na pôrodnú sálu a spadla pri tom na zem (nakoľko jej sestra odmietla pomôcť – že má prejsť sama). Doktorku rýchlo odvolali späť a len čo ju položili na kozu porodila. To bol môj prvý zážitok z pôrodnej sály. Bola som vydesená z toho aký prístup majú sestry a celý zvyšok dňa som preplakala pri tom ako som bola svedkom ďalších pôrodov.

Vôbec sa nečudujem že sa mi pôrod nechcel spustiť, keď hladina kortizolu bola omnoho vyššia ako oxitocínu. Pri výmene večernej zmeny som sa ihneď pýtala na tú samostatnú izbičku, už som nemohla počúvať ten krik a to celé prežívať s tými mamičkami. Milá sestrička, ktorá nastúpila, mi sľúbila že ma tam dajú, nakoľko chápala že keď ešte nerodím, musí to byť pre mňa hrozné to celé počúvať.

Napriek tomu, že som mala dohodu s lekárom, že ma príde odrodiť (veď len kvôli nemu som sa rozhodla pre túto nemocnicu), vravel, že ak budem rodiť v ten deň nepríde, nakoľko má iný program. Prenechal ma svojmu dobrému kolegovi, ktorý mamičke, ktorá vedľa mňa ležala, prepichol plodovú vodu a zaviedol oxitocín bez toho, aby jej vôbec vysvetlil čo s ňou ide robiť a nakoľko bola prvorodička, vôbec nevedela čo sa s ňou deje a s plačom a v strese len prosila, aby jej vysvetlili, čo jej to vlastne robia. Okrem iného mala vybavené predoperačné vyšetrenia, žiadala o epidurál a oni jej ho proste nedali. Takže keď som toto videla asi som sa úplne zablokovala a kontrakcie nie a nie prísť.

Na izbičke bol so mnou Jakub celý nasledujúci deň, no večer musel ísť domov. Samozrejme som sa bála že ma z izbičky vyhodia, nakoľko prišla veľmi „milá“ sestrička, ktorá sa rozčuľovala, že čo ja robím na izbičke, keď ešte nerodím a manželka nejakého lekára by chcela izbičku využiť a nemôže. Ako keby som ja za to mohla že ešte nerodím a nie som náhodou dcéra ani manželka nejako lekársky významných osobností. Iná, naozaj milá sestrička, ma ale uistila že vyhodiť ma nemôžu, nech sa nestresujem a pripravujem sa na pôrod. Večer Jakub odišiel a ja som cítila že začínajú kontrakcie. Celú noc som vôbec nemohla spať a nad ránom som už volala aj jemu aj doktorovi, že to už asi ide. Lekárka ktorá mala nočnú zmenu ma okolo šiestej skontrolovala a už som bola na 2cm. Medzi časom prišiel Jakub a zhruba o ôsmej môj doktor s tým, že už som bola na 4cm. Kontrakcie sa pomaly zintenzívňovali a ja som opretá o Jakuba pekne predýchavala. Ani neviem presne kedy, zrazu do izbičky nabehol doktor aj sestra s injekciou v ruke a doktor len vraví: „Petronela dáme ešte jednu injekciu a doobeda máme porodené.“ Nevedela som čo to je ani čo sa deje. Pochopila som až vtedy, keď sa zrazu bolesti tak zintenzívnili, že som už ozaj myslela, že každú chvíľu porodím. Sestra ma oprela o posteľ, že mám takto predýchavať a muž ma má hladkať po chrbte. Keď ma dala do toho predklonu…..no bol to des. Hneď potom mi dali klyzmu a šli sme rovno na pôrodnú sálu. Položili ma na kozu a ja som už tak chcela tlačiť, no nemohla som. Bránka ešte z jednej strany nezašla. Polohovali ma na koze na boku, dali mi kyslík a mala som len dýchať. Tam si pamätám ako Jakub dýchal so mnou, ako ma držal. Bez neho by som bola stratená. Mala som pocit, že už tam strácam vedomie. Keď už malo prísť k samotnému pôrodu, neuveríte, ale môjho doktora seklo v krížoch. Nemohol ma odrodiť a tak rýchlo volal službukonajúceho lekára. Potom si už len pamätám hlas sestry ako ma inštruovala kedy mám tlačiť. Museli mi pomáhať tlačením na brucho, nakoľko som už po toľkých dňoch vysilená nevládala sama tlačiť. Pri poslednom tlačení som cítila v hlave akoby prasknutie, no tlačila som ďalej. Zrazu som už len počula Jakubov hlas ako vraví: „Láska už netlač, už je tu.“ Keď som otvorila oči, detská sestra mi držala na bruchu čerstvo narodenú Kláru. Nejaký čas sme sa s ňou mojkali, ale ja už som bola dosť vysilená. Lekár ma inštruoval nech ešte zatlačím na pôrod placenty. Zrazu začal stresovať a kričať na sestru:„Vnútorná ruptúra, tampóny, tampóny, ešte tampóny.“ Ja som len cítila ako sa ma snaží zvnútra ešte rukami roztiahnuť, aby dokázal vo vnútri šiť. Šil naozaj veľmi rýchlo, klobúk dole. Keď ma celú došil, z vnútra i vonku, preložili ma na taký vozíček a odviezli ešte na izbičku, kde som mala ostať dve hodiny po pôrode, ako je zvykom. Nevedela som ako sa mám cítiť po pôrode, ale nedokázala som takmer ani držať otvorené oči a tŕpli mi ruky aj nohy.

Detská sestra priniesla na izbičku už osušenú Kláru a chceli mi ju dať na bonding (koža na kožu). Odmietla som, nakoľko som nevedela ani zdvihnúť ruku. Sestra nechala teda dieťa Jakubovi, ktorý pri mne sedel. Čo chvíľa prišla sestra merať mi tlak a iné hodnoty a chcela aby som zdvihla ruku. Ja som len zakývala hlavou, že nie. Rozbehla sa za doktormi a zrazu tam boli traja:

„Pani Vargová ako sa cítite, presne nám popíšte čo sa deje.“

A ja stále dookola: „Som smädná, tŕpnu mi ruky aj nohy.“ Priznám sa v tej chvíli som cítila, že nemám ďaleko do bodu EXIT. Nedokázala som sa pohnúť, hovoriť, proste nič.

Hneď ma odkrívali a pozerali či nekrvácam. Dali mi jednu infúziu na tekutinky a hneď na to glukózu. Tá ma po hodine a pol vzpružila aspoň do tej miery, že som už chcela Klárku na seba. Sestrička zbehla pre detskú sestru a konečne sme boli spolu. Klára bola šikovná a v priebehu pol hodinky by bola stihla to, čo niektoré detičky nestihnú ani za dve. Sama sa prisať. Už bola na bradavke a pokúšala sa ju pekne nacucnúť, keď zrazu vbehla do izbičky iná detská sestra a začala sa rozčuľovať:

„To čo robíte? Veď to dieťaťu treba pomôcť!“ Chytila jej hlavu a nasilu ju tlačila na bradavku, aby sa prisala. Klára samozrejme začala plakať a bolo po prisatí. Hneď na to mi ju zobrali. V tom momente a stave mi to neprišlo veľmi strašné, ale pri problémoch, ktoré nastali neskôr som veru ľutovala. Mohlo jej stačiť 5 minút, aby sa prisala. No mne vypršal čas dve hodiny na pôrodnej sále a preto ju proste zobrali.

To všetko sú proste fakty. Hrubý popis toho, čo sa udialo v priebehu jedného obyčajného predvianočného víkendu. A aké mám z toho pocity ja?

Po pôrode som vravela, že už nikdy nechcem rodiť. A stále si nie som istá či to tak naozaj nebude. Každý vraví, že to všetko prebolí a ja zabudnem. To je ok. Zabudnúť treba. Ale chcem vyjadriť svoju nespokojnosť.

Ako je možné že v 21. storočí, kedy je už výskumami dokázané, ako je najprirodzenejšie rodiť, ako sa správať k rodiacej žene, ako postupovať pri prisávaní bábätka, my na Slovensku rodíme, prepáčte, ale ako v supermarkete pri pokladni?

Píp, ďalšia, píp, ďalšia, píp ďalšia. Veď oni to prežijú. No väčšina veru áno, ja skoro nie.

Žiaden osobný prístup a u mnohých lekárov či sestier úplná neprofesionalita.

Viem, že sa všetko pre niečo deje a že toto všetko sa mi kvôli niečomu malo stať. Možno práve kvôli tomu, aby sa hoc len jedna z Vás rozhodla, že sa poriadne pripraví na svoj pôrod a vopred sa o všetkom informuje a zodpovedne sa rozhodne. Áno, možno by sa to všetko stalo aj keby som rodila niekde inde. Ale to s akým prístupom som sa stretla v tejto nemocnici je naozaj naozaj na pováženie.

V ďalšej časti môjho príbehu budem písať o čase strávenom na oddelení šestonedelia. Máte sa veru tiež na čo tešiť.

A aby nebolo, že len kritizujem, určite sa chcem poďakovať milej pani sestričke, ktorá ma na prvej dobe upokojovala. Netuším ako sa volá, ale ona jediná mi prišla ako sestra, ktorá nie len pracuje, ale plní svoje poslanie, je nápomocná a proste ľudská.

Ženy, ktoré ste zažili niečo podobné, klobúk dole pred vami.

Ženy, ktoré ste rodili a všetko bolo v pohode, vážte si to a ďakujte.

Ženy, ktoré ste ešte nerodili, nebojte sa. Lebo to, na čo myslíte, to si pritiahnete. Tešte sa na bábätko a myslite len na dobré scenáre.

Všetkým matkám, všetkým ženám vzdávam hold za ženstvo, za materstvo, za to, že to proste celé dávame.

S láskou Nels.

P.S.: Ospravedlňujem sa za chyby v texte, aktuálne nie je čas na korektúru. 🙂