my mission, Nezaradené

Ako som začala podnikať a (ne)skrachovala

Tak na tento príbeh som sa tešila osobitne. Prečo? Pretože poukazuje na to, ako veľmi rýchlo dokážeme v našom živote stratiť smer a zaoberať sa vecami, ktoré si myslíme, že nás posunú vpred, ale naopak sa stane to, že nás zrazia na zem. Nie len tak ľahúčko, že si oškrieme kolienko, ale poriadne si roztrieskame hubu tak, že si ju potom musíme samy a veľmi dlho drátovať, veľmi bolestivým pichľavým spôsobom. A o tom bude môj dnešný „výlev“. Ako som sa dostala na úplné dno a potom z neho bolestivo vstávala.

Písal sa rok 2015 a ja som učila druhým rokom v materskej škole. Nemôžem povedať, že by sa mi nedarilo. Mala som šéfku, ku ktorej som vzhliadala. Mohla som pracovať podľa svojich predstáv, deti i rodičia ma mali radi, neustále som sa snažila vo svojej práci zdokonaľovať, a v tom ma zamestnávateľ podporoval. Na oko sa teda zdalo, že je všetko ok. No vo vnútri som vždy cítila, že chcem niečo viac a bola som veľmi netrpezlivá. Túžila som po vlastnej materskej škole, ktorú budem riadiť a viesť podľa svojich predstáv a chcela som to, čo najrýchlejšie.

V jedno popoludnie som sa zastavila po práci v bare u môjho veľmi dobrého známeho (pre tento príbeh ho nazvime Peťo). Ako vždy, keď sme sa stretli, sme sa porozprávali o tom, čo máme nové, ako sa nám darí a podobne. Rozprával mi o tom, že novopostavená pizzéria neďaleko sa dáva do prenájmu od apríla (v tom čase bol koniec februára). Sledovala som stavbu tej budovy od jej počiatkov, obdivovala som ako to tam krásne vyzerá, verila som v potenciál daného miesta. Po našom rozhovore som neváhala a dohodla som si stretnutie s majiteľom, ktorý mi všetko ochotne poukazoval. Hľadal samozrejme zodpovedného a korektného nájomníka, ktorý by pokračoval v budovaní mena danej pizzérie.

Zahorela som. Tak ako vždy, keď ma niečo šialene nadchne a už sa nedokážem kontrolovať. Presvedčila som Peťa, aby sme do toho šli spolu, potrebovala som partnera, ktorý už mal skúsenosti s podnikaním a vedel by ma možno v mnohých veciach usmerniť.

No a začal kolotoč vybavovačiek. Do jedného mesiaca som si musela zriadiť živnosť, nájsť zamestnancov, ekonómku, zohnať auto na donášku. Proste kto zakladal podnikanie reštauračného zamerania vie, o čom hovorím.

V práci som sa so zamestnávateľom dohodla na ukončení pracovnej zmluvy dohodou, vybrala som všetky úspory a samozrejme, ako správny začínajúci podnikateľ, som si vzala z banky spotrebák (keby trebalo).

Prvý apríl prišiel závratnou rýchlosťou a my sme otvorili. Sezóna sa statočne rozbehla, našla som viacero dobrých zamestnancov (ktorým som ako správna šéfka pomáhala aj v osobných problémoch – akoby som nemala dosť svojich). A tak začal začarovaný kolotoč. Vstávala som ráno o piatej, chodila spať ráno o druhej. Nakúpiť tovar, dať do poriadku priestory pred otvorením, sledovať chod prevádzky, alebo pracovať za barom či v kuchyni. Od pondelka do nedele, v podstate nonstop.

Situácia sa začínala zhoršovať. Nakoľko sme chceli mať so zamestnancami dobrý vzťah, začali sme si tykať, čo samozrejme začali časom využívať. V podniku sme mali, myslím si, krásne obraty, ale nič sme nedokázali zarobiť. Neustále som si prechádzala účtovníctvo a bolo mi to veľmi zvláštne. Ako je to možné, že pri obrate 14 000/ mesiac, nedokážeme odložiť takmer nič? Nebola som jednou z tých šéfok, ktorá sleduje svojich zamestnancov aj počas zmeny, aj počas odchodu domov. Nikdy som im neprehliadala tašky, ani som ich nesledovala. A to bola chyba. Bola som extrémne dôverčivá. Po čase mi bolo jasné, že niektorí kradnú, ale nevedela som ich „načapať“.

Po piatich mesiacoch trápenia a takmer úplného vyčerpania prišla posledná rana. Listy z exekučného úradu, ktoré sa týkali mojich zamestnancov. Dlžoby v sociálnej i zdravotnej poisťovni. Keď som doma otvorila list, ktorý sa týkal Peťa, na mieste som odpadla. Keď som sa prebrala a držala tie listy v rukách, už som si naplno uvedomovala, že nemôžem nikomu veriť, a že sa proste z toho musím vyhrabať sama. S Peťom sme sa nadobro rozhádali a ja som vedela, že musím niekam vypadnúť a rozhodnúť sa, čo budem robiť ďalej.

Ja, Jakub, Kris a Katka sme sa spoločne vybrali na niekoľko dní do Banskej Bystrice. Ako partia priateľov. Niekoľko dní predtým som rozposlala žiadosti o prijatie do zamestnania, do niekoľkých materských škôl na Slovensku. Bolo mi jedno kam by ma boli prijali, ale povedala som si, že ak ma príjmu, tak nastúpim (nakoľko už bol rozbehnutý školský rok – september). V BB sme nerobili takmer nič. Len sme sa chodili prechádzať, hrali sme biliard, kúpali sa v bazéne, pili kávu na terase a chalani veľa vtipkovali. 🙂  A to som potrebovala, zmeniť vzduch, rozhodnúť sa, čo naozaj chcem.

V druhý deň nášho výletu mi zvonil telefón niekoľkokrát. Telefonovali mi z MŠ v Bratislave, v Banskej Bystrici i z Košíc. Všade ma chceli prijať, len sa chceli pred prijatím ešte porozprávať. Toto som brala ako znamenie z neba. Nikde ma ešte nevideli, ale už ma chceli prijať. Len na základe životopisu a žiadosti. Rozhodla som sa! S podnikaním musím skoncovať. Ale ako? Dá sa to tak rýchlo? Veď je to rozbehnutý kolotoč!

Hneď po návrate z výletu som zašla za svojim známym, ktorý sa pohybuje vo svete podnikania dlhé roky a požiadala ho o radu. Rozprávali sme sa niekoľko hodín, no to najdôležitejšie čo mi povedal je toto:

„Rozdeľ si papier na dve polovice. Na jednu napíš PIZZÉRIA na druhú ŠKÔLKA a napíš si, prečo by si sa mala vybrať práve týmto smerom. Myslím si, že výsledok bude jednoznačný.“

Samozrejme, že som nemusela ani písať. Hneď som vedela, čo je správna odpoveď. Ďalej mi vravel:

„Ak už nechceš podnikať, choď tam, zavri a už viac neotvor.“ 

(Dnes ti J. ďakujem za to, že si bol na mňa tvrdý, ale láskavo priamy. Keby nebolo teba, možno by som to nikdy nedokázala. ĎAKUJEM!)

What? Bola som vyklepaná, v šoku, nikdy som na ľudí nebola taká rázna. Cítila som obrovskú zodpovednosť. Áno zodpovednosť za ľudí, ktorí ma klamali, okrádali a robili si zo mňa za chrbtom dobrý deň. Taká som veru bola.

Nabrala som posledné kúsky odvahy, šla som, zavrela a viac neotvorila. Nevedela som, čo všetko to so sebou prinesie, ale koniec koncov, to bolo to najlepšie čo som mohla urobiť. Žiadne naťahovačky, dohadovačky, prosiačky. Proste rázne rozhodnutie, že je koniec.

Peťo chcel v podnikaní pokračovať na vlastnú päsť. Ok, do dvoch týždňov bolo všetko prepísané na jeho firmu. Za tie dva týždne som neotvorila ani na jeden deň. Čo myslíte, keby som nechala otvorené, kým by došlo k prepisu, čo všetko by sa mohlo stať? Zamestnanci by ešte pokradli čo by sa dalo a Peťo by naťahoval čas a ja by som sa z toho nevymotala možno ani za rok.

Rázne rozhodnutia nám pomáhajú neotáčať sa späť a stáť si za svojím názorom. Nevravím že to bolo ľahké. V priebehu tých dvoch týždňov som nastúpila do novej práce a po práci som ešte behala po úradoch a snažila sa všetko dať do poriadku. V tom čase som nevidela farby, úsmev ani radosť. Všetko ma len zaťažovalo. Jediná vec, ktorá ma držala pri živote, boli deti. Keď som opäť nastúpila do škôlky, uvedomila som si, že keď som s nimi, nemyslím na nič iné len na ne. Som s nimi telom i duchom a to bola pre mňa dokonalá psychohygiena. Robila som opäť to, v čom som najlepšia.

No a ak si myslíte, že to je koniec príbehu, tak to teda v žiadnom prípade!

Nepríjemné rozhodnutia a udalosti vo Vašom živote sa s nami ťahajú aj roky. Aj keď som si myslela po niekoľkých mesiacoch, že som sa podnikania zbavila, a že už na mňa nemá dosah, prišlo mi v priebehu pár rokov ešte niekoľko pokút z daňového a iných úradov, keďže môj ekonóm neurobil všetko tak, ako mal. Aj to som si musela nakoniec dobaviť sama. Dnes ďakujem jednej konkrétnej pracovníčke daňového úradu, ktorá mi pomohla a zbavila ma toho definitívne po niekoľkých mesiacoch trápenia (menovať ju nebudem).

No a čo financie? No čo Vám poviem. V banke dlh 4 000 u rodiny niečo vyše 2 000. Nie je to až také hrozné, ľudia majú horšie dlžoby, to áno. Ale ja som mala 24 rokov. No nič to. Začala som poctivo pracovať, peniaze čo sa dalo odkladať, popri práci v škôlke som ešte pracovala po baroch ako čašníčka a do dvoch rokov som svoje dlžoby splatila.

Ponaučenie? Fuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuha. Riadne a nie len jedno. Kde začať?

  • Ak chcete podnikať, podnikajte v tom čo milujete!
  • Nikdy sa nepúšťajte do spoločného podnikania so svojou rodinou, či dobrými priateľmi.
  • Ak sa pustíte do podnikania s niekým, spíšte si vopred zmluvu o spolupráci, kde si jasne určíte, kto má aké právomoci, postavenie vo firme a na čo má nárok.
  • Pravidelne i nepravidelne kontrolujte svojich zamestnancov. Máte na to právo! Samozrejme je dôležité byť fér a spravodlivý.
  • Ak je to možné, zamestnávajte cudzích ľudí, nie priateľov a rodinu. Nedokážete to potom neprenášať do osobných vzťahov.
  • Verte svojej intuícii. Ak Vám hovorí, že je niečo zle, pravdepodobne aj naozaj je.
  • Ak nemáte kapitál na začatie podnikania, ktorý ste ochotný obetovať aj v prípade neúspechu, radšej ani nezačínajte podnikať (pravdaže ide o druh biznisu, ak sa to dá, nie je problém).
  • Biznis nie je Váš život. Spravujte svoj čas tak, aby ste mali čas na všetko, čo potrebujete.
  • Ak vidíte, že to nemá zmysel, a že to bolo proste zlé rozhodnutie, ukončite to čo najskôr, kým Vás to celého nezožerie.
  • Robte v živote to, čo milujete a milujte to čo robíte! Možno nikdy nezbohatne, ale budete šťastní.

Keď sa dnes pozerám na všetky tie udalosti s odstupom času, vnímam to ako obrovskú školu života. Beriem to ako požehnanie! Prečistili sa vzťahy v mojom najbližšom okolí, spoznala som nových ľudí, vyskúšala som prácu v niekoľkých alternatívnych i štátnych školách a cítim sa bohatšia na naozaj vzácne skúsenosti.

A či ľutujem ako som sa vtedy rozhodla? Nie, neľutujem. Pretože vďaka tejto skúsenosti som dnes múdrejšia, silnejšia a rozvážnejšia. Vážim si čas strávený s rodinou, viac vnímam a pracujem na svojich talentoch, učím sa pracovať so svojou osobnosťou, spolieham sa vo všetkom na dopomoc Božiu, vyhradzujem si čas na veci, ktoré ma napĺňajú (aj keď to je pre mňa najťažšie), vážim si ozajstné priateľstvo viac ako inokedy.

A čo som Vám tým celým vlastne chcela povedať? Článok som nazvala: „Ako som začala podnikať a (ne)skrachovala“. No a prečo si myslím že som neskrachovala napriek tomu, že som prišla o všetky peniaze? Pretože som sa dokázala opäť postaviť na nohy, čeliť realite a nikdy som sa nevzdala.

A to je môj dnešný odkaz pre Vás. Napriek tomu, že sa možno nachádzate v ťažkých životných situáciách, vždy je aj iná cesta. Je potrebné sa len rozhodnúť, alebo vydržať. Rozhodnutie je už na Vás.

Prajem každému z Vás, aby ste našli tú svoju najdokonalejšiu cestu, ktorou sa vyberiete.

S láskou, Nels.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.