my mission, Nezaradené

Ako a prečo som sa zamilovala do svojho muža

Skôr než som začala písať, tento pre mňa veľmi dôležitý článok, prezerala som si fotografie od roku 2012, no a nie je ich veru málo. Kým som si to celé pozrela, prešli cca tri hodiny. Prečo som to urobila? Chcela som si pripomenúť veci, ktoré som cítila a zažila presne od doby, keď som spoznala svojho muža. Možno si to ani on sám neuvedomuje, ale presne v lete v tomto roku sa vybral so mnou a mojou skvelou partiou po prvýkrát na Oravu. My sme tam ako partia chodievali už roky predtým, on sa k nám pridal až tento rok. Mal vtedy čerstvých 18.

Vôbec ani na sekundu som si nepredstavovala, že by raz mohol byť mojim životným partnerom. Bol veľmi rozkošný a dobrý chlapec. Avšak bol o tri roky mladší a ja som bola po čerstvom rozchode takmer trojročného vzťahu.

Po našej prvej Orave nasledoval rad spoločných letných večerov u nás v „campe“(letný bar, kde som brigádovala), opekačky, proste letné dobrodružstvá s partiou, ako sa na mladosť patrí. A tak sme sa postupne spoznávali v rámci partie priateľov.

V jeden letný večer, asi o rok na to, sa ma opýtal, či si naň nájdem čas len tak sa porozprávať. Bol v tie dni nejaký veľmi nervózny a všetkým sa nám zdalo, že ho niečo trápi. Samozrejme, že som súhlasila a šli sme sa porozprávať. V ten večer sa mi zdôveril prvýkrát s veľmi osobnou a hlbokou záležitosťou jeho srdca (nie, nešlo o mňa). Bola som veľmi milo prekvapená, že si na taký ťažký rozhovor vybral práve mňa, a to bol zlomový moment v našom priateľskom vzťahu. Od tohto momentu som vedela a cítila, že sa mu môžem s hocičím zdôveriť, rovnako ako on mne.

Prešlo ešte niekoľko letných sezón, kedy sme si užívali život mladých ľudí, študovali sme, mali sme iných partnerov (teda aspoň ja), cestovali sme a podobne. Až prišiel rok 2015. Najťažší rok v mojom živote. Prešla som si viacerými nevydarenými vzťahmi, založením i stroskotaním podnikania, doslova osobným i profesionálnym krachom. O tom bude tiež riadny príbeh. V každom prípade, keď sa na to pozriem spätne, Jakub bol pri tom všetkom pri mne. Keď som plakala v kuchyni svojho podniku od zúfalstva, on ma objímal a upokojoval, že to bude v poriadku (keďže pre mňa pracoval). Po tom, ako sme podnik večer zavreli, viackrát sme si vyšli, len tak, do blízkej prírody nášho Hornádu a pozorovali hviezdy na kapote môjho auta. A on ma počúval. Bol trpezlivý, láskavý a mne bolo pri ňom dobre. Ale stále som ho vnímala len ako svojho najlepšieho priateľa. Na jeseň toho istého roka som sekla s podnikaním a rozhodla sa odísť z domu. Potrebovala som kompletne prekopať svoj život, ale neuvedomovala som si, že iba utekám. Od ľudí, od minulosti, od seba samej.

S tetou som sa dohodla, že jej troška prerobím jej jednoizbák v meste a za to tam budem môcť nejaký čas bývať. Byt sme spoločne so švagrom a otcom prerábali skoro rok. Bola som tam dni, noci. Maľovala som, lepila, čokoľvek aby som nemyslela na to, kam som sa až dopracovala.

Na jar v roku 2016 bol byt dokončený a ja som sa doň tak „trošku“ presťahovala. Prečo trošku? Lebo ja som sa vlastne nepotrebovala sťahovať, len som potrebovala činnosť na zahĺtenie myšlienok. Našla som si v meste frajera, ale opäť to bolo celé zle. Vôbec so mnou nechcel byť a namiesto neho so mnou trávil čas Jakub s Krisom (Jakubov najlepší kamoš). Hoc som mala byt v meste, aj tak som bola stále doma. Kvôli nemu. S Matúšom som chodila len mesiac, nedalo sa to vydržať. Nevšímal si ma, nechcel so mnou tráviť čas a ja som už vedela, že na takého muža nemám čas. Chcem už niekoho, kto sa bude biť, aby mohol byť so mnou každú chvíľu, nielen keď mu zvýši náhodou čas. Rozhodla som sa teda, že si napíšem zoznam vlastností, z ktorých neupustím a budem už len s takým mužom, akého chcem. Baby sa mi smiali, že som veľmi náročná. No po tých skúsenostiach som už odmietla náročná nebyť. A vyplatilo sa.

V tom čase sme sa s Jakubom spoločne vybrali len tak na Dedinky. Sadli sme do auta a proste sme sa šli poprechádzať. V aute nám hrala muzika, ktorú sme obaja zbožňovali. Nemuseli sme nič hovoriť a napriek tomu sme sa necítili blbo. Cítila som, že som s človekom, ktorému na mne záleží a to som len jeho kamarátka. Bol to jeden z tých dní, na ktoré nikdy v živote nezabudnete, pretože bol jeden z najkrajších.

O niekoľko dní sme mali opekať u Jakuba. Keď som ho vtedy zbadala, skoro som odpadla. Bol čerstvo ostrihaný, mal na sebe len takú letnú rozopnutú košeľu a šortky. Mala som čo robiť, aby som naňho stále nečumela. Samozrejme, že som mu účes pochválila (niekoľkokrát). Vtedy som po prvýkrát pocítila, že to chcem. Že chcem byť s ním. Že mi je jedno koľko má rokov a čo všetko to pre nás bude znamenať. Viem, že to cítil rovnako. Ešte v ten večer sme si darovali niekoľko nenápadných letmých dotykov keď sme okolo seba prechádzali, vyhľadávali sme vzájomnú spoločnosť, chceli sme byť pri sebe veľmi blízko.

Nasledoval rad ostýchavých stretnutí. Nechcela som sa mu hneď hodiť okolo krku, chcela som, aby si ma získal, aby sa prejavil, aby trošku zabojoval. Ak ma chce, tak sa prekoná a zabojuje. Keď sa dnes o týchto dňoch s mužom rozprávame, hovorí o tom ako o najťažšom období v živote. Tým, že ma poznal, vedel presne čo chcem, pretože sme sa o tom už stokrát predtým bavili. Vedel, že chcem aby sa o mňa bojovalo.

Prišiel večer jeho narodenín a ja som ho priviezla z podniku kde brigádoval. Samozrejme po zmene si trošku dali s kamošmi do nosa, aby oslávil, ale i nabral odvahu. Bolo už okolo polnoci. Sadli sme si do altánku na ich dvore a on začal rozprávať. Hovoril o tom ako ma má rád a ako to už nemôže vydržať. Že chce byť veľmi so mnou, ale bojí sa, že sa tým môže pokaziť naše priateľstvo. Sedel oproti mne a držal ma pri tom za obe ruky. Mala som rovnaké pocity i obavy ako on. Ak by nám to náhodou nevyšlo, prišli by sme vzájomne o vzácne priateľstvo. Rozhodli sme sa teda, že sa napriek obavám do toho pustíme, že to riskneme. Bola som veľmi šťastná, ale zároveň mi bolo veľmi smiešno, keďže bol mierne opitučký. V ten večer sa nič viac nestalo, chcela som, aby si totiž veci pamätal úplne čisto a triezvo. Keď som odchádzala, chcel ma pobozkať, ja som sa šikovne viac vytočila a dala mu rozlúčkový bozk na líce. A odišla som.

Hneď nasledujúci večer sme trávili opäť spoločne s našimi priateľmi. Po pár hodinách sme ostali sami. Tancovali sme na trávniku na hudbu Františka Krištofa Veselého, sedeli v objatí na záhradnej hojdačke a hľadeli na hviezdy dlho do noci. A vtedy sa to stalo. Prišiel náš prvý bozk. No a ľudia to Vám poviem, to nebol len taký nejaký bozk. Bolo to naozaj niečo transcendentálne. Možno sa smejete, ale my sme to tak vtedy naozaj vnímali. Nebol v žiadnom prípade žiadostivý a dominujúci. Bol nežný, milujúci, trpezlivý. Prvýkrát vo svojom živote som sa cítila žensky dokonale milovaná. Nikam sme sa neponáhľali, užívali sme si vzájomnú prítomnosť. Ten večer bol celý dokonalý.

Keď sa to celé dozvedeli naši priatelia, ich reakcie boli úžasné. „My sme to vedeli. To bola len otázka času. Vy ste k sebe vždy pasovali.“ A podobne.

Už v predchádzajúcom článku som spomínala, že ak by ma bol Jakub požiadal o ruku v deň, keď sa ma opýtal, či to spolu skúsime, určite by som povedala áno. A tejto časti by som sa chcela troška povenovať. Čo myslíte prečo je to tak? Prečo som si bola taká istá? Pretože už štyri roky pred tým, ako sa z nás stali partneri, sme boli blízkymi priateľmi. A to je gro, to je tá pointa. Aké boli moje vzťahy predtým? Ako začali a ako skončili? Poznali sme sa na začiatku vždy krátko, preskočila nejaká iskra, nejaké sympatie a šup, už sme boli v tom. Keď človek takto rýchlo vhupne do vzťahu, chce pred svojim partnerom vyzerať čo najlepšie. Prehliada jeho mnohé nedostatky, ktoré by mu inak určite prekážali. Vstupujeme do vzťahov bez rozmyslu v nádeji a viere, že to snáď možno vyjde. A to je tá najväčšia chyba, ktorú robíme. Nikto nás nikdy neučil o tom, čo je pre nás dobré. Každý sa rozhoduje, a hlavne v závažných životných otázkach, podľa aktuálnych pocitov či presvedčení. A čo keby to bolo inak? Čo keby sme sa dopredu rozhodli čo chceme? A verili, že to k nám raz príde?Je pravda, že keby som si neprešla aj inými vzťahmi, možno by som tak úplne presne nevedela čo chcem. Ale prišiel ten správny čas, kedy som si povedala, že chcem úžasného muža. Verila som tomu, aj keď som ho vedľa seba nevidela toľké roky. Až raz sa mi oči otvorili a konečne som ho videla v plnej kráse.

Samozrejme, že nikto, ani Jakub, nie je dokonalý (teraz vidím, čo všetko som na ten zoznam ešte mohla napísať :)). Ale ani ja nie som dokonalá. Spoločne sa snažíme učiť sa od seba navzájom, stále viac a viac, a tak si darovať stále viac zo seba.

Jakuba som vlastne vždy milovala. Najskôr ako priateľa, neskôr ako partnera, teraz ako manžela. Moja láska k nemu sa stále trošku mení a to práve preto, že ho stále viac a viac spoznávam. Čo Vám ale musím povedať je, že stále rastie a to je pre mňa požehnaním. No a nerastie len tak sama od seba. Rastie preto, že sa o to snažíme.

Až v krízových situáciách vlastne pochopíme, koho máme vedľa seba. Keď som sa rozhodovala o zmene zamestnania? Stál pri mne, doslova ma koučoval a kládol mi také otázky, aby som sa ja sama vedela rozhodnúť. Keď som nezvládala konflikty s inými ľuďmi? Vždy ma trpezlivo vypočul a snažil sa mi ukázať možnosti pohľadov z inej strany. Keď sme prišli o dieťa? Bol pevný, držal ma v náručí, kľačal so mnou na kolenách a modlil sa. Keď som naň nahnevaná a rozčuľujem sa? Nikdy ma nenechá v tom samú a VŽDY krízu zažehnáme hneď po jej vzniku. A to len vďaka nemu a tomu ako ma pozná.

Takže ženy, ale i muži, akého partnera si po svojom boku predstavujete? Ak chcete, skúste si to napísať na papier. Vyberte to najdôležitejšie, to na čom Vám naozaj záleží. BUĎTE NÁROČNÍ! Pretože život si bude vyžadovať veľa sily, veľa odvahy a Vy predsa chcete po svojom boku niekoho, s kým to spoločne dokážete zvládnuť. Ak si to skúsite napísať, dajte si zoznam vlastností na viditeľné miesto, aby ste si to každý deň pripomínali. Ja som sa každé ráno a každý večer modlila za svojho muža a vždy som si počas modlitby prečítala ten zoznam. Ak sa nemodlíte, dajte si ho niekde, kde ho máte po ceste, napríklad na zrkadlo a čítajte si to každý deň a verte, že sa to stane.

S Jakubom sme kamošili 4 roky. Dnes sme spolu 3 roky a z toho pol roka sme manželmi. Nemyslíte si, nie je to vždy ružové, ale vďaka tomu, že chceme, a že sa neplánujeme nikdy vzdať, je náš vzťah krásny, milujúci a požehnaný.

Prajem každému z Vás, aby mal v živote po svojom boku toho najlepšieho priateľa i partnera.

S láskou, Nels.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.