my mission

Ako som uverila v Boha

Tak ako asi mnoho z Vás, aj ja som vyrastala v tradičnej kresťanskej slovenskej rodine. Už od malička som bola vedená k pravidelnej modlitbe, najprv s mamkou, neskôr spoločne so sestrou, no a samozrejme k pravidelnému zúčastňovaniu sa na nedeľných a sviatočných svätých omšiach. No ak si myslíte, že práve tieto skúsenosti vo mne vzbudili túžbu poznávať Boha viac, tak sa veru mýlite. Bolo to presne naopak.

Postupne, ako som rástla a začala viac uvažovať nad významom vecí a toho, čo robím, začalo mi modlenie a chodenie do kostola vadiť. Vnímala som to ako stratený čas plný bezvýznamných slov a ooooobrovskej nudy. Dlho som to však nepovedala nahlas, keďže som vedela, že by mi to aj tak neprešlo a do kostola by som aj tak musela chodiť.

Keď som mala 8 rokov, moja babka nastúpila do funkcie kostolníčky v našom filiálnom kostole. No a to bol začiatok teroru. Už nestačilo chodiť do kostola v nedele a sviatky, už som musela chodiť aj cez týždeň. Keď som omšu vynechala a radšej sa hrala s kamarátmi na ulici, neušla som výčitkám a ponaučeniam. Až do veku mojich 12-tich rokov.

V tom čase sa moji rodičia rozvádzali a okrem prichádzajúcej puberty som musela zvládať ich neustále hádky a otcove opilecké výstupy. Vôbec som to nezvládala a v nejakého Boha som v tomto ťažkom rozpoložení odmietala veriť. Aký Boh dopustí to, aby sme takto trpeli? Ja nechcem takého Boha.

V jedno nedeľné ráno, keď sme sa vrátili z kostola, som bola plná hnevu. Omšu som vôbec nevnímala a odmietla som ísť na sväté prijímanie. Keď sme teda prišli domov, mama sa ma opýtala čo mi je a prečo som nebola na prijímaní. No a vtedy to prišlo. Vykričala som jej všetko to, čo som celý čas v sebe dusila. O tom, že v Boha neverím, ani v to, že sa nejaká oplátka premení v Kristovo telo a krv, že sú to všetko bludy a nech mi dá pokoj. Mama nemala slov, bola v šoku. Iba na mňa nemo hľadela s otvorenými ústami. Odišla som do svojej izby a už nikdy viac sme o tom nehovorili.

Keď som mala 13, rodičov rozviedli. Bola by to pohoda, keby sme ešte do mojich 17-tich nežili spolu v jednom dome. O tom čo sa dialo počas týchto štyroch rokov bude ale iný príbeh. Tak preskočím rovno k tej 17-ke.

Pomaly sa blížilo leto a rovnako moje narodeniny. Už nejaký čas sme sa stretávali s našim farárom na takých mládežníckych stretkách u nás v dedine. Pán F (ako sme ho vtedy volali), bol skvelý kňaz, mala som ho doposiaľ najradšej zo všetkých kňazov, ktorých som poznala. Stretnutia boli zaujímavé, ale také vlažné. Nikdy sme neprešli k úplným hĺbkam našich duší. A to som ja potrebovala. Raz na jednom streku nám teta Mária (mamka jednej stretkárky) hovorila o tom, že sa bude konať púť do Medjugorje, že bude nejaký festival mladých, že to bude skvelé a mohli by sme dokonca zorganizovať vlastný autobus z farnosti. No veru, nebola som nadšená. Oni boli z rodiny, ktorá na to mala peniaze. My sme bojovali s existenčnými problémami, mama by mi na to určite nedala peniaze a vlastne som ani netušila, čo to je za miesto a čo sa tam vlastne robí.

Keď som večer zaspávala, nevedela som na to prestať myslieť. Nevedela som prečo, ale veľmi som tam chcela ísť, niečo ma tam ťahalo. Hneď na druhý deň som sa opýtala mami, čo si o tom myslí,a či by mi na to dala peniaze. Vtedy to stálo 4000 Sk. Samozrejme, že jej nadšenie z tváre nesršalo. Dlho lamentovala až prišla s návrhom: „Dám ti 2000, ak ti dá otec druhú polovicu. Viac ti dať nemôžem.“ No výborne. Chápala som mamino rozhodnutie a už len to, že by mi bola ochotná dať časť peňazí, bol pre mňa nečakaný úspech. Čakala ma však tá horšia časť. Získať peniaze od otca.

Niekoľko dní som hľadala vhodnú príležitosť na to, aby som ho oslovila. Vedela som, že nemôže byť opitý, keď sa ho to budem pýtať, lebo si to nebude pamätať. Vhodný deň dlho nenastával. Otec bol opitý nonstop. Vedela som, že už sa musím opýtať, lebo termín prihlásenia sa krátil a miesta sa rýchlo míňali. Pamätám si, že v ten deň bolo veľmi horúco a ja som čakala otca v kuchyni. Bolo mi jedno kedy príde a v akom stave, bola som rozhodnutá ísť do akcie. Prišiel. Opitý, ale nie úplne na mol, takže ma trochu vnímal. Rýchlo som mu skočila do cesty, aby si nestihol skôr ľahnúť do postele. Posadila som ho do kuchyne a vybalila som to naňho: „Oci, potrebovala by som 2000 korún na jednu púť. Mamka mi už dala 2000, ale potrebujem ešte raz toľko, aby som mohla ísť.“ Otec si siahol do vrecka a vybral peňaženku so slovami: „Koľko to potrebuješ?“ Ja som len civela a zopakovala: „2000 korún.“ Vybral z peňaženky bankovky, podal mi ich a povedal: „Tu máš decko moje, idem si ľahnúť.“ A tak som tam ostala stáť s peniazmi v ruke a vôbec som nechápala, čo sa to vlastne stalo. Žiadne okolkovanie, žiadne nadávanie na mamu, žiadne zbytočné reči. Vtedy som asi prvýkrát uverila, že aj zázraky sa dejú. 🙂

Prišlo leto a nám sa akoby zázrakom po 4 rokoch podarilo predať dom. Kupci boli nadšení a chceli sa čím skôr nasťahovať. Všetko sa zrazu začalo diať veľmi rýchlo. Do dvoch týždňov sme dokázali vyprázdniť obrovský dvojgeneračný dom. Sťahovali sme sa k babke a dedkovi, ktorí bývali na opačnom konci našej záhrady. V novom bývaní som nestihla spať ani jednu noc a už som sedela v autobuse na ceste do Medjugorje, spoločne s mojou babkou a ďalšími kamoškami: Táňou, Jankou, Majkou a Luckou.

V autobuse som si uvedomila, že už nikdy nebude nič ako predtým, ale vôbec som netušila, čo to znamená. Nikdy som nežila v inom dome, nikdy som nežila bez otca (aj keď bol aký bol). Cesta autobusom bola nekonečná. Žiadna klíma, len 20 hodín úmornej cesty v horúčave. Večer nám v autobuse pustili video nejakej ženy, ktorá vraj videla Pannu Máriu a niečo tam o tom hovorila. Ticho som počúvala a začala si uvedomovať, kde to vlastne idem. Tam sa zjavuje Panna Mária? No výborne, to keby som vedela dopredu, tak ani nikam nejdem. Ďalšie miesto plné fanatikov. Ale aspoň som trocha ušla od reálneho života.

Ráno sme dorazili k domu, kde sme mali zabezpečené ubytovanie. Ľudia hneď začali šomrať, že je to veľmi ďaleko od centra mesta, kde sa bolo treba každý deň presúvať. Mne to bolo jedno, hlavne že sme mali posteľ na spanie. Po krátkom ubytovaní sme sa spoločne vybrali na náš prvý popoludňajší program. Cesta trvala vyše trištvrte hodiny a viedla cez krásne vinice a sady. Keď sme konečne dorazili do centra diania, teda ku kostolu, rozhodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť k soche Krista z ktorej vraj zázrakom kvapká voda (konkrétne z pravého kolena). Bolo tam viacero ľudí, ktorí stáli pri tej soche v rade za sebou a čakali na svoju kvapku. Prišlo mi to nie celkom zdravé a normálne. Keďže tam bolo miesta dosť, našla som si miesto na rozjímanie troška obďaleč na jednej z množstva lavičiek. Bola som zahĺbená do svojich myšlienok, keď som zrazu začala vnímať zdesené pohľady ľudí naokolo a to, ako pomaly odstupovali od určitého miesta. Po chvíľke som zapla aj uši a pochopila som. V tej chvíli sa neďaleko nás dialo niečo, čo som doposiaľ videla iba v hororoch. Obďaleč na trávniku stála žena, ktorú zozadu za ruky držal jeden kňaz a druhý nad ňou držal ruky a modlil sa. Nebola to obyčajná modlitba, ten kňaz vykonával exorcizmus. Bolo mi tej ženy ľúto, ale zároveň som sa začala veľmi báť. Nevedela som, čo mám robiť, tak som sa rozbehla k tej soche Krista, kľakla som si mu k nohám a prosila som ho, aby to už skončilo. Nepozerala som sa tam viac, nechcela som, aby mi ten pohľad ostal v pamäti, ale uši som už vypnúť nevedela. Ten krik bol hrozný, naozaj diabolský. Nikdy predtým som nič také nezažila. Po niekoľkých minútach to celé skončilo a už som len videla, ako tá žena ďakuje kňazom, plače a objíma ich.

Ostala som otrasená. Čo to malo byť? Som tu dokopy asi dve hodiny a hneď takéto divadlo na úvod? To som ešte netušila, že to nebude jediný obdobný zážitok počas nasledujúcich dní. Začala som nad tým uvažovať, tak racionálne. Tá žena to určite nemohla hrať, to čo som videla a počula sa nedá hrať. Aj to čo som na tom mieste cítila bolo úplne iné, ako všetko čo som doposiaľ cítila. No, ale keď existuje diabol, ktorý sa tu tak okázalo prejavuje, potom musí existovať aj tá druhá strana, tá ktorá tej žene pomohla. Proste to je matematika (aspoň pre mňa). Takže čo to znamená? Áno, Boh existuje! V tom momente som to naplno prijala, nie len ako fakt, ale pre mňa ako osviežujúcu a očisťujúcu pravdu. Už som viac nelamentovala nad tým, aký je Boh, prečo veci rieši ako rieši, prečo sa mi to všetko v živote stalo. ROZHODLA SOM SA VERIŤ!

Nikdy predtým som nemala toľko času na seba, modlitbu a usporiadanie myšlienok, ako vtedy. Modlila som sa každý deň niekoľko ružencov a vôbec mi to nerobilo problém ako kedysi. Postupne, ale veľmi rýchlo, som sa zamilovala do modlitby. Nemala som problém kľačať na bodavých kameňoch, pretože som sa v modlitbe stále viac a viac približovala k Bohu. Nemala som problém vydržať na svätej omši a hneď po nej som sa tešila na ďalšiu. Bolo to šialene krásne obdobie, ktoré trvalo veľmi dlho.

V jeden večer, po poklone k Sviatosti Oltárnej, nechali kňazi Sviatosť vyloženú v kostole až do rannej omše. Chcela som sa ísť ešte pomodliť, ale bolo tam veľmi veľa ľudí, tak som si povedala, že vstanem okolo druhej v noci a prídem sa pokojne pomodliť. O druhej mi teda zazvonil budík a začala som sa obliekať (v ten deň večer sme už mali odísť). Táňa sa však zobudila so mnou a začala ma odhovárať, že mi treba ísť cez tie tmavé vinice, môže sa mi niečo stať, nech nejdem, ona sa o mňa bojí. Do tej chvíle som sa nebála a priznám sa, že ma zneistila. Ale nedala som sa. Vzala som ruženec do ruky a hneď ako som vyšla z dverí, som sa začala modliť, aby som dorazila ok. Srdce mi bilo, ale verila som, že sa o mňa Matka Božia postará. Vyšla som z našej ulice na jeden z hlavných ťahov a tam ajhľa. Naštartovaný autobus so slovenskou ŠPZ. Neváhala som a hneď som sa opýtala šoféra kam idú a či by ma odviezli ku kostolu. „Samozrejme, nasadajte!“ Waaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaau!!! Bola som šťastná, že som sa nevzdala strachu a že som dôverovala. Hneď ako som nastúpila šofér zatvoril dvere a vyrazil. Akoby čakal na mňa. Bolo to pre mňa veľké znamenie, veľký zázrak. Vysadili ma rovno pred kostolom, kde sa modlila už len hŕstka ľudí. Našla som si tiché miesto v lavici, otvorila si Písmo a niekoľko hodín sa modlila.

Ráno okolo šiestej som vyšla z kostola naplnená pokojom a dôverou, že už všetko bude v najlepšom poriadku. Hneď vedľa kostola je niekoľko kohútikov, kde si môžete vždy nabrať čistú vodu. Moja mi došla, tak som sa vybrala nabrať si novú. Postupne ako som sa približovala k danému miestu, cítila som, ako na mňa niekto pozerá. Možno poznáte ten pocit, viete že tam niekto je a hľadí. Nabrala som si vodu, vložila ju do tašky a zrazu bol pri mne. Vysoký muž so žiadnym výrazom v tvári. Bol chladný a vôbec nebol sympatický. Začal so mnou komunikovať po anglicky a pýtal sa ma zvláštne otázky:
On: „Ahoj, ako sa cítiš?“.
Ja: „Výborne, ďakujem. Je to sväté miesto. Veľmi mi to tu pomohlo.“
On: „Áno? A ako?“
Ja: „Cítim, že verím. Tak naozaj.“
On: „Aha. A si si istá?“
Ja: „Áno som si istá. A ty?“ – už mi to bolo divne podozrivé, že sa ma tak pýta.
On: „Ja som veril vždy.“
Ja: „Aha. Tak ti prajem požehnaný deň.“ – a už som pomaly odchádzala.

Iba tam tak ostal stáť a pozeral ako odchádzam. Otočila som sa mu chrbtom, ale ešte som chcela niečo dodať. Keď som sa otočila späť, už tam nebol. Zamrazilo ma, ale hneď som sa upokojila. Som pod ochranou Božej Matky, nech to bol ktokoľvek, už je preč.

Až neskôr, keď som sa s týmto zážitkom zverila ľuďom, ktorí zažili podobné veci, som si uvedomila, kto to bol. Bol to diabol, ktorý rád úradoval v našej rodine a bol rád, že sa topíme v neviere, závislosti a nenávisti. Videl že sa mením a že už viac patrím Bohu. Ale diabol nevie čítať naše myšlienky, nevie čo naozaj prežívame a preto sa ma na to potreboval opýtať. Potreboval vedieť, čo sa zmenilo, aby ma vedel opäť pokúšať.

Príde ti to ako sci-fi? Ver že aj mne, keď si to teraz čítam. Ale všetko čo píšem je len a len moja osobná skúsenosť. 🙂

V Medjugorje som zažila ešte množstvo malých zázrakov a obrátení ľudí. Po tejto púti som bola v Medjugorje ešte dvakrát. Tretíkrát už aj s mojim otcom, vtedy už abstinujúcim alkoholikom. 🙂 Ale o ňom bude tiež osobitný príbeh.

Je ľahké prejavovať vieru tam, kde je veriaci každý. Nemusíš riešiť názory inakoveriacich alebo neveriacich, podporujete sa navzájom. Až po príchode z púte, keď začneš žiť bežným životom sa ukáže, ako sme vytrvalí. Po prvej púti som bola neustále ponorená v modlitbe, nechcela som stratiť ten dokonalý pocit pokoja a pohody. Vždy, keď som Bohu dôverovala, sa o mňa postaral (tak ako s tým autobusom).

Lenže čo sa deje v našich životoch? S vekom prichádza stále viac a viac povinností a modlitba sa stáva vecou nie priority, ale skôr hobby, alebo nevyhnutnej povinnosti. No, ale o tom, ako som vieru stratila a opäť našla si povieme nabudúce.

Dnes Vás všetkých, ktorí čítate a budete čítať tento článok, zahŕňam do svojich modlitieb. Verím, že každý z Vás nájde tú svoju pravú cestu viery.

S láskou, Nels.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.